Pracovné práva sú ľudské práva

Výraz „systémová diskriminácia“ obletel v roku 2020 celý svet a prinútil nás zaostriť na sociálne nerovnosti v jednotlivých krajinách i v globálnom meradle. Práve ľudia, ktorých prácu všetci nevyhnutne a sústavne potrebujeme, často nie sú spravodlivo odmeňovaní, pracujú v nebezpečných a nespravodlivých pracovných podmienkach, a zároveň bývajú nedostatočne chránení pred nákazou COVID-19. Pandémia COVID-19 výrazne zhoršila pracovné podmienky na celom svete – v nemocniciach, na poliach, v doručovateľských službách či továrňach. Práva ľudí, ktorí udržujú celý spoločenský systém v chode – právo na dôstojné pracovné podmienky, na voľný čas a zotavenie, na bezpečnosť na pracovisku – sa príliš často odsúvali na vedľajšiu koľaj. Ďalekosiahle sociálne dôsledky pandémie nám jasne ukázali, ako úzko sú tieto práva prepojené s mnohými inými ľudskými právami. Čo však presne znamená „právo na prácu“ a ako súvisí s ostatnými ľudskými právami? 

Na tejto stránke nájdete nielen odpovede na tieto otázky, ale aj aktuálne príklady, ako v Amnesty pracujeme v prospech dodržiavania pracovných práv, a v neposlednom rade tiež dobré dôvody, prečo sa o ochranu pracujúcich a ich práv musíme pričiniť naozaj všetci a všetky. 

Definícia a vymedzenie pojmov: Aké práva zahŕňa právo na prácu?

Právo na prácu znamená, že každý človek má možnosť zarobiť si na živobytie prácou, ktorú si slobodne vyberie či rozhodne sa ju prijať. Týka sa to rovnako práce v zamestnaneckom pomere, ako aj práce samostatne zárobkovo činnej osoby. Hoci právo na prácu neznamená, že štát musí všetkým poskytovať prácu, vyplývajú z neho pre štát mnohé povinnosti, ako napríklad zabezpečiť prístup k zamestnanosti bez diskriminácie a to, aby nikto nebol k práci nútený. Štát musí takisto zabezpečiť pre všetkých ľudí ochranu pred nespravodlivým a svojvoľným prepustením a mechanizmy na podporu zamestnanosti – vrátane prístupu k primeranej odbornej príprave a vzdelávaniu. Právo na prácu zahŕňa tiež požiadavku, aby štát chránil i práva pracujúcich v neformálnych sektoroch hospodárstva

Právo na prácu je úzko prepojené s právom na spravodlivé a priaznivé pracovné podmienky, ktorých súčasťou je spravodlivá mzda a zásada rovnakého odmeňovania za rovnakú prácu a prácu rovnakej hodnoty. Zahŕňa aj právo na bezpečnosť pri práci a zdravotne nezávadné pracovné prostredie, primerané obmedzenia pracovného času, ochranu počas tehotenstva a po pôrode a rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní. 

Právo na prácu je dôležité nielen na zabezpečenie živobytia, ale je aj centrálnou súčasťou dôstojného života. Pretože bez neho sa nemožno tešiť ani ďalším ľudským právam. Bez sociálneho zabezpečenia a primeraného a bezpečného pracovného zázemia sa zvyšuje riziko chudoby. To má negatívne dôsledky na zdravie, dôstojnosť a v konečnom dôsledku aj na samotné právo na život. Práca a pracovné podmienky zároveň ovplyvňujú účasť ľudí na živote spoločnosti aj uplatňovanie si občianskych práv, ako je sloboda prejavu a zhromažďovania. 

Dokumenty o ľudských právach: Ako je právo na prácu zakotvené v medzinárodnom práve?

Právo na prácu je jedným z hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv. Je zakotvené v článkoch 23 a 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a v článku 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Valné zhromaždenie OSN prijalo tento pakt v roku 1966 a do dnešného dňa ho ratifikovalo 171 krajín sveta. Je medzi nimi aj Slovensko – takisto ako Rakúsko, ktorému sa budeme ďalej venovať v jednom z príkladov a kde ústavné zakotvenie hospodárskych, sociálnych a kultúrnych ľudských práv stále chýba, takže práva zakotvené v pakte nie je možné priamo aplikovať v individuálnych prípadoch v Rakúsku. 

Okrem práva na prácu pakt zakotvuje aj práva v práci (článok 7), právo zakladať odborové organizácie či vstupovať do nich a právo na štrajk (článok 8). Ďalšie dokumenty týkajúce sa práva na prácu sú zmluvy a dohovory Medzinárodnej organizácie práce a regionálne dohovory, ako napríklad Európska sociálna charta. 

STIAHNITE SI DOKUMENTY O ĽUDSKÝCH PRÁVACH 

Všeobecná deklarácia ľudských práv, 10. decembra 1948
Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, 16. decembra 1966 

Hospodárske, sociálne a kultúrne právo

Právo na prácu je jedným z tzv. hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv. Ide o tie ľudské práva, ktoré sa týkajú práce, sociálneho zabezpečenia, rodinného života, účasti na kultúrnom živote, ale aj prístupu k bývaniu, strave, vode, zdravotnej starostlivosti a vzdelávaniu. Keď štát tieto práva nezaručuje či nedokáže zabezpečiť, dôsledky sú ďalekosiahle – ovplyvňujú aj možnosť uplatňovať si ďalšie ľudské práva. Jednotlivé ľudské práva sú totiž navzájom úzko prepojené a vzájomne závislé, preto sa musia uplatňovať spoločne.

Znamená právo na prácu, že sa môžete o prácu súdiť?

Právo na prácu neznamená, že môžete ísť na súd a zažalovať štát, ak prídete o prácu či prácu nezískate. Štáty sú však povinné zabezpečiť také pravidlá na trhu práce, aby umožňoval všetkým ľuďom nájsť si prácu, kde im budú poskytované spravodlivé a bezpečné pracovné podmienky a primeraný príjem. Štát môže napríklad stanoviť minimálnu mzdu. Práva v práci, ochrana pred nespravodlivým prepustením a právo na štrajk sú na Slovensku upravené vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo zakotvené v európskom práve. To umožňuje postúpiť porušenie alebo odmietanie týchto povinností zo strany štátu na preskúmanie nezávislým orgánom.

COVID-19 a právo na prácu: Ako pandémia ovplyvnila práva pracujúcich na celom svete

ROME, ITALY – APRIL 1: Italian army doctors work in the intensive care at Celio Military Polyclinic Hospital (Policlinico Militare Celio), spoke of COVID 1 Spallanzani Hospital, during the Coronavirus emergency, on April 1, 2020 in Rome, Italy. The Italian government continues to enforce the nationwide lockdown measures to control the spread of COVID-19. (Photo by Antonio Masiello/Getty Images)

Opatrenia na zastavenie šírenia koronavírusu spôsobujúceho ochorenie COVID-19 sa dramaticky prejavili na celom svete, i na Slovensku. K najviditeľnejším dôsledkom patrí rastúca nerovnosť, obzvlášť v oblasti ekonomických príležitostí, ktorá so sebou prináša ohrozenie chudobou. Pod mimoriadnym tlakom sa ocitli práva pracujúcich v kľúčových profesiách, ktoré udržiavajú chod spoločnosti. Výročná správa Amnesty za rok 2020 jasne ukázala, že jednotlivé štáty primerane nechránili ľudí pracujúcich v sektore zdravotníctva a iných exponovaných povolaniach pred nákazou koronavírusom. Tisíce ľudí zomreli a mnohí ďalší vážne ochoreli kvôli nedostatku prostriedkov individuálnej ochrany.

Ľudia, ktorí kritizovali nedostatočnú bezpečnosť na pracovisku a neisté pracovné podmienky počas pandémie, čelili zastrašovaniu zo strany zamestnávateľov alebo úradov. Niektorých zatkli, iných prepustili z práce alebo inak potrestali. Amnesty International vo svojej výročnej správe za rok 2020 odhalila, že v 42 zo 149 skúmaných krajín vládne agentúry v súvislosti s pandémiou obťažovali alebo zastrašovali zdravotnícky personál a ďalších ľudí pracujúcich v exponovaných povolaniach. Terčom takýchto útokov sa často stávali ženy, ktoré celosvetovo tvoria 70 % všetkých pracujúcich v zdravotníctve a sociálnej starostlivosti a už predtým čelili rodovo podmienenej diskriminácii vrátane slabého finančného ohodnotenia.

Uzávery (tzv. lockdowny) a zákazy vychádzania spôsobili, že ľudia pracujúci v neformálnom sektore prišli o príjmy, pričom nemali k dispozícii primerané mechanizmy sociálneho zabezpečenia. Protiepidemické opatrenia vo zvýšenej miere zasiahli najmä ľudí s atypickou alebo príležitostnou a neistou prácou, ktorí nemohli požiadať o kompenzácie za stratu príjmu. Významný podiel tvoria skupiny dočasných pracujúcich (tzv. agentúrni zamestnanci a zamestnankyne), pracujúcej chudoby či ľudí zamestnaných v službách všeobecne a špecificky pohostinských službách, ktorí prišli o pohyblivú zložku mzdy tvorenú napríklad prepitným.

Zatvorenie škôl a ďalších zariadení či programov starostlivosti zaťažilo najmä ženy, ktoré boli často nútené vykonávať popri platenej práci navyše aj neplatenú prácu v oblasti starostlivosti o deti a príbuzenstvo. V niektorých krajinách pandémia zároveň zhoršila existujúcu diskrimináciu žien na trhu práce a znížila ich šance udržať si zamestnanie. Výskum Amnesty z júna 2020 odhalil, že ženy v Maďarsku, zvlášť ak sú tehotné alebo majú malé deti, čelia na pracovisku šokujúcej priamej alebo nepriamej diskriminácii. Zo správy vyplýva, že diskriminácia žien v Maďarsku od začiatku krízy spôsobenej pandémiou COVID-19 ďalej narastala.

3 príklady, prečo sa dnes musíme postaviť za práva pracujúcich na celom svete

Pracujúcim nik práva nedaroval, museli za ne v minulosti tvrdo bojovať. Od prvej oslavy Medzinárodného dňa pracujúcich 1. mája uplynulo už viac ako 130 rokov. K tomu, aby všetci ľudia na svete požívali svoje pracovné práva, však vedie ešte dlhá cesta. Milióny ľudí nedostávajú za svoju prácu spravodlivú odmenu, pracujú v nebezpečných a nedôstojných podmienkach, zažívajú diskrimináciu na pracovisku alebo im chýba dostatočná pracovnoprávna ochrana. Zodpovednosť za dodržiavanie a zabezpečenie práv pracujúcich nesú vlády a zamestnávatelia. Amnesty sa usiluje o to, aby si svoje povinnosti skutočne plnili. Spolu s našimi podporovateľmi a podporovateľkami bojujeme za ukončenie neistých pracovných podmienok na celom svete a ochranu práv pracujúcich – za svet, v ktorom budú spravodlivé pracovné podmienky pre všetkých.

Či už hovoríme o ľuďoch, ktorí za prácou prichádzajú do Kataru, o pracujúcich v rozrastajúcom sa sektore tzv. zákazkovej ekonomiky (gig economy) na online platformách, alebo o opatrovateľkách, ktoré dochádzajú do zahraničia poskytovať 24-hodinovú starostlivosť zraniteľným osobám, každý a každá z nich má právo na spravodlivé, primerané pracovné podmienky, na istotu, že zamestnanie nestratí náhle a bez kompenzácií či sociálneho zabezpečenia, ako aj na zodpovedajúce odborové zastúpenie. Na troch aktuálnych príkladoch sa pokúsime ilustrovať, aké je právo na prácu dôležité pre množstvo ďalších našich ľudských práv a ako naliehavo musíme pracovať na lepšej ochrane práva na prácu pre všetkých ľudí.

Príklad: Za prácou do Kataru

Ľudia, ktorí migrujú za prácou do zahraničia, sú na celom svete obzvlášť zraniteľní a vystavení riziku vykorisťovania. Výstižným príkladom je situácia pracujúcich v Katare. Až 95 % pracujúcich v tejto krajine tvoria imigranti a imigrantky z iných krajín Ázie a Afriky. Zamestnávatelia pritom tvrdo šliapu po ich právach, a aj napriek mnohým ohláseným reformám títo ľudia naďalej čelia zlému zaobchádzaniu, ponižovaniu a vykorisťovaniu.

V katarských domácnostiach dnes pracuje 173-tisíc ľudí, ktorí do krajiny pricestovali z iných krajín. Spravidla ide o ženy. Prieskum Amnesty International ukázal, že aktuálny systém v Katare umožňuje zamestnávateľom zaobchádzať s pracujúcimi v domácnosti ako s majetkom – akoby ani neboli ľudské bytosti. Nútia ich pracovať až do úplného vyčerpania. Používajú pri tom praktiky ako zadržiavanie cestovných pasov a nevyplácanie miezd, čo sú nesporné znaky nútenej práce. Pracovníčky z katarských domácností nám povedali, že pracujú v priemere 16 hodín denne a každý deň v týždni – takýto pracovný čas výrazne prekračuje zákonný limit. Ďalšie z nich uviedli, že im nevyplácajú mzdu a sú vystavené krutým urážkam a útokom. Mnohé sa v domácnosti, kde pracujú, stali obeťami závažných trestných činov vrátane sexuálneho násilia. Úplná závislosť pracovníčok v domácnosti od zamestnávateľov vedie k tomu, že páchatelia týchto činov sa vo väčšine prípadov tešia beztrestnosti.

V roku 2017 v Katare zaviedli právnu úpravu, ktorá mala zlepšiť pracovné podmienky pracovníčok v domácnosti. Zákon stanovil minimálnu mzdu a zrušil pravidlo, podľa ktorého pracujúce potrebovali súhlas zamestnávateľa na zmenu zamestnania aj na opustenie krajiny. Avšak prax za touto – nedôsledne implementovanou – legislatívou zaostáva a mnohé spoločnosti stále nedostatočne platia svoje zamestnankyne a zamestnancov. Zamestnávateľom tak zostáva neprimeraná kontrola nad celým životom pracujúcich, naďalej nedodržiavajú maximálnu dĺžku pracovného času a bránia im zmeniť zamestnanie.

Ďalším sektorom s vysokým zastúpením pracujúcich zo zahraničia je stavebníctvo. Aj na katarských stavbách prevláda nútená práca a vykorisťovanie. Týka sa to i robotníkov, ktorí pred Majstrovstvami sveta vo futbale 2022 pracujú na výstavbe štadiónov, dopravnej infraštruktúry (ciest, metra) a ďalších zariadení a objektov, ako sú napríklad hotely. Bezohľadní zamestnávatelia vykorisťujú tisíce týchto pracujúcich už celú dekádu, ktorá uplynula od rozhodnutia Medzinárodnej futbalovej federácie (FIFA), že zorganizovanie turnaja zverí práve Kataru. Počas turnaja budú imigranti a imigrantky poskytovať služby športovcom a fanúšikom v hoteloch, obsluhovať ich v reštauráciách, budú im k dispozícii ako šoféri, a rovnako ich úlohou bude zabezpečovať bezpečnosť na podujatiach… O každého, kto navštívi Katar ako turista či turistka, sa na každom kroku budú starať ľudia, ktorí do krajiny pricestovali za prácou.

FIFA je povinná zakročiť proti porušovaniu práv pracujúcich zapojených do projektov majstrovstiev sveta. Musí využiť svoj vplyv a vyvinúť tlak na Katar, aby poskytol pracujúcim imigrantom a imigrantkám primeranú ochranu. Preto vyzývame federáciu FIFA, aby podnikla kroky proti porušovaniu práv pracujúcich.

Príklad: Zákazková ekonomika

Digitalizácia priniesla mnohým z nás ďalekosiahle zmeny v spôsobe práce. Okrem väčšej pružnosti a nezávislosti sa k nej však viažu aj hrozby, ako napríklad v prípade tzv. zákazkovej ekonomiky (gig economy), v rámci ktorej online platformy oslabujú práva svojich zamestnancov prostredníctvom predstierania, že ide o samostatnú zárobkovú činnosť. V zákazkovej ekonomike sa objednávky zadávajú cez internet, často prostredníctvom aplikácie v smartfóne, a obratom sa automaticky prijímajú. Požadované práce však nevykonávajú ľudia v pracovnom pomere so spoločnosťou, ktorá platformu vlastní alebo prevádzkuje, ale dodávatelia v pozícii samostatne zárobkovo činných osôb. Vodičov a vodičky v Uberi alebo donáškových službách, ako sú Wolt či Bistro, platia tieto spoločnosti podľa počtu vybavených objednávok. Pri nábore nových pracujúcich inzerujú flexibilný pracovný čas, no samostatne zárobkovo činné osoby v zákazkovej ekonomike nemajú platenú dovolenku, ani náhradu príjmu počas práceneschopnosti. Spoločnosť im neplatí ani prestoje medzi jednotlivými zákazkami.

Hoci Uber a ostatné platformové spoločnosti, ktoré sa spoliehajú na informačné a komunikačné technológie, sú fenoménom dvadsiateho prvého storočia, zákazková ekonomika nie je novinkou. V rôznych podobách existuje od začiatku dvadsiateho storočia, keď boli jazzoví hudobníci platení nepravidelne, za jednotlivé koncerty. Medzi dnešnými pracujúcimi na zákazku je mnoho ľudí, ktorí stratili prácu v iných odvetviach, ale aj imigrantov a imigrantiek. Prehliadať pritom spojitosť medzi neistými pracovnými podmienkami pracujúcich a obchodným modelom online platforiem by bolo krátkozraké.

V marci 2021 spoločnosť Uber oznámila, že k svojim vodičom a vodičkám bude v budúcnosti pristupovať ako k zamestnancom a zaručí im minimálnu mzdu i platenú dovolenku. Tejto pozitívnej zmene predchádzalo rozhodnutie Najvyššieho súdu Spojeného kráľovstva, že vodiči a vodičky Uberu sú podľa platných právnych predpisov zamestnancami, a preto im prislúcha nárok na minimálnu mzdu, platenú dovolenku a ďalšie zamestnanecké práva.

Vďaka mobilizácii pracujúcich v zákazkovej ekonomike a ich úspechom na súdoch v Španielsku, Taliansku, Francúzsku a Holandsku sú európske vlády aj inštitúcie EÚ čoraz ochotnejšie uznať, že pracujúcim je potrebné zabezpečiť lepšiu ochranu. Teraz musia bezodkladne odstrániť právne medzery, ktoré umožňujú platformovým spoločnostiam využívať „nezávislých dodávateľov“ bez toho, aby im priznali pracovné práva a právo na sociálne zabezpečenie.

Niekoľko povzbudivých legislatívnych krokov v tomto smere už podnikli v Španielsku a vo švajčiarskom kantóne Ženeva. Európska komisia v poradnom stanovisku k zákazkovej ekonomike z 24. februára 2021 poukazuje na to, že určité druhy práce na online platformách sa spájajú s neistými pracovnými podmienkami a zmluvné ustanovenia často nie sú dostatočne transparentné a nedá sa predvídať, čo sa za nimi bude v praxi skrývať. Stanovisko sa zaoberá aj otázkami bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a nedostatočným prístupom pracujúcich v zákazkovej ekonomike k sociálnemu zabezpečeniu.

Medzinárodná organizácia práce vo svojej najnovšej správe uviedla, že kým neexistuje príslušný právny rámec, ochranu práv pracujúcich v sektore zákazkovej ekonomiky by bolo možné čiastočne dosiahnuť prostredníctvom súdnych rozhodnutí. Príklad spoločnosti Uber, ktorú jej vodiči a vodičky v roku 2016 postavili pred pracovný súd, však ukazuje, že táto stratégia je veľmi nákladná a časovo náročná.

Flexibilita na poli práce má pozitívne aspekty, ale nesmie sa dosahovať prostredníctvom zamestnávania na neistých pozíciách. Stavať ľudí pred voľbu medzi flexibilnou prácou a ich právami je neprípustné. Flexibilná práca si vyžaduje aj dodržiavanie medzinárodného práva a platných noriem pre práva pracujúcich. Je načase, aby ich obchodné spoločnosti rešpektovali – a aby vlády zaviedli systém, ktorý zabezpečí, že ich budú rešpektovať všetky spoločnosti bez výnimky.

Príklad: 24-hodinová opatrovateľská starostlivosť v Rakúsku

Opatrovateľky a opatrovatelia, ktorí poskytujú 24-hodinovú starostlivosť, sa stali ťažiskovým prvkom systémov starostlivosti v bohatých krajinách Európy. Platí to aj pre Rakúsko. Väčšina z nich dochádza za prácou zo zahraničia a dennodenne vykonávajú dôležitú prácu, na akú bude skôr či neskôr odkázaných mnoho z nás: celodenne sa starajú o starších ľudí, ktorí sa už o seba nedokážu postarať sami. Ide o náročnú úlohu, ktorá predstavuje veľkú záťaž, ako po fyzickej, tak i psychickej stránke. Kvôli výkonu práce sú opatrovateľky a opatrovatelia zvyčajne na niekoľko týždňov v odlúčení od vlastných rodín a žijú priamo v domácnosti svojho klienta či klientky, aby sa o nich mohli nepretržite starať.

V Rakúsku dnes pracuje viac ako 60-tisíc osôb so živnostenským oprávnením na poskytovanie 24-hodinovej opatrovateľskej starostlivosti. Sú to najmä ženy a väčšina z nich dochádza za prácou zo susedných členských štátov EÚ – približne 27 600 z Rumunska a okolo 24-tisíc zo Slovenska. (Zdroj: Arbeiterkammer.at)

Napriek tomu, aká je práca 24-hodinovej opatrovateľskej starostlivosti pre spoločnosť dôležitá, ani zďaleka si nevysluhuje primerané uznanie. Opatrovateľky často pracujú v neistých a nespravodlivých podmienkach. Nemôžu si vyjednať výšku mzdy, ani samy rozhodovať o svojich vlastných nákladoch (napríklad cestovných), pričom zarábajú menej ako je minimálna mzda. Stanovené prestávky často existujú len na papieri a súčasťou opatrovateľskej práce je i nočná pohotovosť. Mnohé opatrovateľky sú veľmi slabo informované o svojich právach a povinnostiach, ktoré im prislúchajú ako samostatne zárobkovo činným osobám. V dôsledku toho im chýbajú zábezpeky pre prípad práceneschopnosti a hrozí im, že sa zadlžia. Často nemajú ani poistenie v nezamestnanosti, pretože naň sa nevzťahuje povinné poistenie – teda v prípade dobrovoľného záujmu je potrebné uzavrieť ho samostatne. To ovplyvňuje aj ich vlastnú situáciu v staršom veku: mnoho bývalých poskytovateliek a poskytovateľov 24-hodinovej opatrovateľskej starostlivosti trpí v dôchodkovom veku chudobou.

Ľudia ktorí poskytujú v Rakúsku 24-hodinovú opatrovateľskú starostlivosť, súrne potrebujú lepšiu ochranu ich pracovných práv. Amnesty sa usiluje zvyšovať povedomie verejnosti o tom, akou dôležitou prácou je 24-hodinová opatrovateľská starostlivosť, ako aj informovanosť pracujúcich v tomto odvetví o vlastných právach, a zasadzuje sa za zlepšenie ich pracovných podmienok na štrukturálnej úrovni.

Zdroj: https://www.amnesty.at/themen/recht-auf-arbeit/arbeitsrechte-sind-menschenrechte/

Topics