Skryté bezdomovectvo – týka sa nás oveľa viac, než si uvedomujeme 


Tento text je súčasťou série odborných textov, ktoré v rámci kampane Bývanie je ľudské právo pripravujú odborníčky na témy dostupnosti bývania a riešenie bezdomovectva. Cieľom kampane je zvýšiť povedomie o práve na bývanie a (ne)dostupnosti bývania, ako aj upozorňovanie na to, ako slovenské úrady a samosprávy zlyhávajú pri dodržiavaní svojich ľudskoprávnych záväzkov v rámci zabezpečenia a ochrany práva na bývanie svojho obyvateľstva. Tento text nevyjadruje postoje Amnesty International a jeho obsah odráža výhradne názory a odborný pohľad autorky. Viac informácií o kampani nájdete na našej domovskej stránke.


Rozmýšľali ste niekedy nad tým, kto je to, človek bez domova? Týka sa bezdomovectvo naozaj iba tých ľudí, ktorých vídame na lavičkách v meste? Alebo je tento problém v skutočnosti širší a zasahuje rôzne skupiny ľudí? 

Ľudí bez domova je, nanešťastie, oveľa viac, než by sme si mohli myslieť. Mnohí nemajú miesto, kam sa môžu večer vrátiť a cítiť sa bezpečne. Len ich nie je tak vidieť; sú skrytí. Bezdomovectvo sa totiž dotýka aj skupín obyvateľstva, o ktorých by sme to na základe ich výzoru či správania neuhádli. Je to ako rozdiel medzi špičkou ľadovca a jeho zvyškom, ktorý sa schováva pod hladinou. Presné štatistiky skrytého bezdomovectva neexistujú; je skryté. Pre boj za spravodlivejšiu spoločnosť, v ktorej bude viac rovnosti, je však dôležité pochopiť, že bezdomovectvo sa týka viacerých z nás, než sme ochotní a ochotné pripustiť. 

Bezdomovectvo je najhoršia forma sociálneho vylúčenia, ktorá znemožňuje mnoho vecí, na ktoré sú „bežní“ ľudia zvyknutí. Stereotypnou predstavou o človeku bez domova je síce muž okolo päťdesiatky, ktorý prespáva na ulici či v nocľahárni, ale organizácie pracujúce s ľuďmi bez domova upozorňujú, že toto sú len tí „zjavní“ ľudia bez domova, ktorých je najviac vidieť. Pouličné bezdomovectvo je vyústením dlhého a hrozného procesu postupného zhoršovania osobnej situácie.  

Aby sme sa dozvedeli, kto všetko sa v skrytom bezdomovectve ocitá, potrebujeme v prvom rade dobrú definíciu bezdomovectva, a tiež spôsob, ako tento široký jav rozdeliť do užitočných skupín, čo nám pomôže pri stanovení krokov, ako s týmto problémom pohnúť. 

Život bez domova neznamená len život na ulici 

Zatiaľ najkomplexnejšiu analýzu a typológiu bezdomovectva, akú máme k dispozícii, predstavuje model ETHOS, ktorý vypracovala Európska federácia národných organizácií pracujúcich s bezdomovectvom (FEANTSA). Jej metodika poníma bezdomovectvo v širšom zmysle1, a ukazuje sa tak na nej, o aký rozšírený jav v skutočnosti ide. ETHOS definuje domov ako bezpečné, dôstojné a zdraviu nezávadné miesto na bývanie, kde má človek priestor na vlastné súkromie a budovanie sociálnych vzťahov, a zároveň naň má právny nárok. Ak ktorýkoľvek z týchto troch aspektov – fyzický, sociálny či právny – chýba, môžeme hovoriť o vylúčení z bývania, a teda istej forme bezdomovectva. Najviditeľnejšie je bezdomovectvo bez prístrešia, teda to, ktoré sa týka ľudí prespávajúcich napríklad na ulici či v nocľahárňach; ETHOS však hovorí ešte o ďalších troch typoch bezdomovectva, ktoré zasahujú obrovskú časť populácie. Ide jednak o ľudí dočasne prespávajúcich u známych či rodiny (vrátane seniorov v zlej finančnej situácii) a ľudí, ktorí sú dlhodobo v nemocnici, vo väzení, ubytovni či rôznych sociálnych zariadeniach a nemajú sa kam vrátiť; ďalej o ľudí bývajúcich bez zmluvy alebo v násilných domácnostiach, teda v permanentnej neistote a pod hrozbou, že o strechu nad hlavou prídu; a napokon o ľudí, o ktorých by sme pravdepodobne neusudzovali, že sú bez domova, lebo nevyzerajú tak, ako nás to stereotypy učia, avšak v skutočnosti žijú v neadekvátnych podmienkach (či už ide o bývanie v zlom technickom stave, v stiesnených alebo zdravotne nevyhovujúcich podmienkach). Kľúčovým faktorom, spoločným pre všetky typy bezdomovectva, je skutočnosť, že títo ľudia vo svojom nevyhovujúcom či nebezpečnom bývaní musia zotrvávať, pretože nemajú na výber. 

Prehliadaní sú napríklad ľudia žijúci v ubytovniach. Tie skutočne neposkytujú primeraný štandard bývania. Ubytovne často ubytovaným neposkytujú zmluvu, takže ľudia v nich bývajú bez právneho nároku; často sú preľudnené, hlučné a niekedy aj v nevyhovujúcom technickom stave. Ich obyvateľstvo neraz sužuje hmyz, ako sú ploštice či šváby. Niektorí prevádzkovatelia si uvedomujú, že pre klientelu ich zariadenia neraz predstavujú „poslednú zastávku“ pred ulicou, a tak si dovoľujú účtovať neprimerané poplatky či presadzovať absurdné pravidlá, akými sú napríklad večierka alebo obmedzené používanie práčovne.

Zuzana Olšinová

Neviditeľní a vytesnení za hranice štatistík 

Pozrime sa bližšie aspoň na niekoľko skupín ľudí žijúcich v skrytom bezdomovectve. 

Prehliadaní sú napríklad ľudia žijúci v ubytovniach. Tie skutočne neposkytujú primeraný štandard bývania. Ubytovne často ubytovaným neposkytujú zmluvu, takže ľudia v nich bývajú bez právneho nároku; často sú preľudnené, hlučné a niekedy aj v nevyhovujúcom technickom stave. Ich obyvateľstvo neraz sužuje hmyz, ako sú ploštice či šváby. Niektorí prevádzkovatelia si uvedomujú, že pre klientelu ich zariadenia neraz predstavujú „poslednú zastávku“ pred ulicou, a tak si dovoľujú účtovať neprimerané poplatky či presadzovať absurdné pravidlá, akými sú napríklad večierka alebo obmedzené používanie práčovne. Človek, ktorý býva na ubytovni, si tam nemôže zapísať trvalý pobyt, čo neúnosne komplikuje vybavovanie dokladov, sociálnej podpory či hľadanie zamestnania. Hoci sú ubytovne koncipované ako dočasné ubytovanie, ľudia v nich trávia celé roky, pretože sa z nich nedokážu odraziť k lepšiemu bývaniu. Na ubytovniach žijú aj rodiny s deťmi, ktoré v dospelosti čaká s veľkou pravdepodobnosťou podobný osud. 

Významnú skupinu ľudí, ktorí žijú v skrytom bezdomovectve, predstavujú ľudia v násilných vzťahoch. Tí síce majú strechu nad hlavou, ale domov im neposkytuje bezpečie, súkromie a možnosť rozvíjať sociálne vzťahy. Žijú pod nátlakom a v izolácii, násilný partner či partnerka sa im môže vyhrážať vyhodením z domu. Častokrát práve v súvislosti s násilím, ktorému čelia, nemajú prostriedky ani záchrannú sieť na to, aby z násilnej domácnosti odišli a začali odznova. Zotrvávajú v domácnosti, ktorá je násilná a nebezpečná, ale stále to nie je ulica, verejné poníženie a neistota, kde budú v noci spať. Túto skupina tvoria predovšetkým ženy. Práve ony zostávajú štatistikám bezdomovectva často skryté, pretože na ulici, kde ľudí bez domova najviac vidno a kde sa väčšinou uskutočňuje zber dát, sú ženy a deti vystavené zvýšenému riziku fyzického a sexuálneho násilia, a tak aj v prípade odchodu z násilnej domácnosti najprv mobilizujú všetky zostávajúce možnosti ubytovania predtým, ako sa dostanú na ulicu. 

Ďalšou skupinou ľudí žijúcich v skrytom bezdomovectve sú mladí ľudia, ktorí vyrástli v centrách pre deti a rodinu, teda v inštitucionálnej starostlivosti, známej donedávna pod názvom detské domovy. Keďže títo mladí ľudia nemajú žiadnu príbuzenskú sieť ani známych, ktorí by ich prichýlili či požičali im peniaze, väčšina z nich po dovŕšení plnoletosti končí na ulici, prípadne v iných sociálnych zariadeniach. Ak majú viac šťastia, podarí sa im zakotviť v preľudnených, technicky závadných bytoch spolu s ďalšími rovesníkmi z „decákov“, kde sa horko-ťažko skladajú na nájom2

Významnú skupinu ľudí, ktorí žijú v skrytom bezdomovectve, predstavujú ľudia v násilných vzťahoch. Tí síce majú strechu nad hlavou, ale domov im neposkytuje bezpečie, súkromie a možnosť rozvíjať sociálne vzťahy. Žijú pod nátlakom a v izolácii, násilný partner či partnerka sa im môže vyhrážať vyhodením z domu. Častokrát práve v súvislosti s násilím, ktorému čelia, nemajú prostriedky ani záchrannú sieť na to, aby z násilnej domácnosti odišli a začali odznova. Zotrvávajú v domácnosti, ktorá je násilná a nebezpečná, ale stále to nie je ulica, verejné poníženie a neistota, kde budú v noci spať.

Zuzana Olšinová

Veľkú časť ľudí žijúcich v skrytom bezdomovectve tvoria ľudia v extrémne preľudnených obydliach, ktoré aj napriek úprimnej snahe obyvateľov a obyvateliek nie sú z technického hľadiska bezpečné, dostatočne (alebo vôbec) vybavené infraštruktúrou (voda, kanalizácia, elektrina či plyn), a ani z právneho hľadiska nemôžu byť považované za domov. Na Slovensku bývajú v takýchto obydliach v drvivej väčšine ľudia v marginalizovaných rómskych komunitách. Mnohé neformálne rómske sídla sú segregované, neodváža sa z nich odpad, chýba im napojenie na elektrinu, pitnú vodu a kanalizáciu. Život v takýchto obydliach, častokrát postavených z dosák či rôzneho zvyškového materiálu, v spojení s ich preľudnenosťoupredstavuje obrovské zdravotné riziko (všetci máme v pamäti správy o tragických požiaroch v osadách, počas ktorých prišli o život dospelí aj deti). A to sme sa ešte nedostali ku kvalite ich životného prostredia: mnohé rómske sídla sú vybudované na skládkach alebo sa skládkami stávajú v dôsledku skutočnosti, že blízke obce v snahe ušetriť na likvidácii odpadu do nich vyvážajú svoj odpad; v mnohých je dostupná iba zdravotne závadná voda alebo stoja na kontaminovanom území. Ani takéto bývanie nemožno považovať za adekvátne, inými slovami, aj títo ľudia sú vylúčení z bývania. 

V skrytom bezdomovectve, žiaľ, žijú tiež mnohé rodiny s deťmi. Bezdomovectvo rodín je téma, ktorej sa tiež ako spoločnosť venujeme primálo. Výsledky unikátneho prieskumu s názvom Registračný týždeň, ktorý prebehol v roku 2021 v Košiciach s cieľom porátať rodiny v bytovej núdzi, nám ukázali, že takýchto rodín je naozaj veľa. Väčšinu z nich tvoria mladé rodiny z marginalizovaných rómskych komunít, ktoré bývajú v nevyhovujúcom bývaní (ako sú napríklad chatrče či záhradné chatky) alebo v núdzovom ubytovaní (ako napríklad útulky alebo podobné zariadenia)3. Týmto rodinám štát často odoberá deti len na základe nedostatočného materiálneho zabezpečenia rodiny, čo je protizákonné a nesmierne devastačné pre rodičov aj deti. 

Mohli by sme špekulovať, prečo sa rodinám s deťmi bez domova nevenuje dosť pozornosti – sú prevažne rómske, a teda v spoločnosti s rozšírenými postojmi formovanými rasistickými náladami, predsudkami a stereotypmi voči rómskej populácii vnímané ako neviditeľné a nedôležité. 

Štatistiky nám dlhodobo ukazovali, že bezdomovectvo najviac postihuje mužov v produktívnom veku, kým ženy majú menšie zastúpenie: európsky priemer žien bez domova sa pohyboval medzi 20 – 30 % a rodín s deťmi bez domova bolo ako šafránu. V Sčítaní ľudí bez domova, ktoré sa uskutočnilo v roku 2016 v Bratislave, bolo medzi sčítanými ľuďmi 29,7 % žien4

Veľkú časť ľudí žijúcich v skrytom bezdomovectve tvoria ľudia v extrémne preľudnených obydliach, ktoré aj napriek úprimnej snahe obyvateľov a obyvateliek nie sú z technického hľadiska bezpečné, dostatočne (alebo vôbec) vybavené infraštruktúrou (voda, kanalizácia, elektrina či plyn), a ani z právneho hľadiska nemôžu byť považované za domov. Na Slovensku bývajú v takýchto obydliach v drvivej väčšine ľudia v marginalizovaných rómskych komunitách. Mnohé neformálne rómske sídla sú segregované, neodváža sa z nich odpad, chýba im napojenie na elektrinu, pitnú vodu a kanalizáciu.

Zuzana Olšinová

Tento údaj je však neúplný, pretože sčítanie zahŕňalo iba ľudí, ktorí spia priamo na ulici, v nocľahárňach či útulkoch pre ľudí bez domova alebo zariadeniach ako nemocnice, väznice či azylové domy. Zber dát či sčítanie ľudí bez domova sa spravidla sústreďujú na tieto lokality, kde sa zdržiavajú „viditeľní“ ľudia bez domova, takže celé skupiny ľudí bez domova sa do ich štatistík nedostávajú. Ale keď vezmú do úvahy ľudí žijúci v skrytom bezdomovectve – napríklad skupiny, o ktorých sme práve hovorili – počet žien v štatistikách výrazne stúpne. V niektorých krajinách by sa pomer žien a mužov žijúcich v bezdomovectve mohol po takejto zmene metodológie vyrovnať, či dokonca ženy by mohli nad mužmi prevážiť a, samozrejme, výrazne by narástol aj celkový počet ľudí bez domova. Štatistiky zahŕňajúce pod bezdomovectvo aj jeho skryté formy však dosiaľ takmer neexistujú. 

Je to celkom pochopiteľné – ľudia žijúci v skrytom bezdomovectve sú ťažko uchopiteľná kategória; na miestach, kde sa vykonáva sčítanie, ich nenájdeme. Okrem toho skryté bezdomovectvo zahŕňa ľudí, ktorí by sa možno sami ako „bez domova“ neopísali. Byť človekom bez domova, to predsa znamená ten stereotypný obraz človeka spiaceho na lavičke. A tak bezdomovectvo zostáva v očiach spoločnosti okrajovou témou, ktorá sa týka chlapíkov na ulici s problémom s alkoholom. 

Skutočná, dlhodobá odpoveď je pritom relatívne jednoduchá – viac dostupného bývania. Prestaňme vnímať bývanie ako komoditu. Začnime ho vnímať ako ľudské právo (veď ním aj je, dosvedčia vám to viaceré medzinárodné charty a dohovory!), ktoré prináleží každej ľudskej bytosti bez ohľadu na „zásluhy“.

Zuzana Olšinová

Ako to zmeniť? 

Keď už vieme, kto všetko sa skrýva v hmlistej sfére skrytého bezdomovectva, a poznáme rôznorodosť ciest, ktoré doň ľudí dovedú, zamerajme sa aj na to, ako týmto ľuďom efektívne pomôcť Čo by sa dalo urobiť, aby sme vytvorili spoločnosť, kde takéto situácie budú postihovať čoraz menej ľudí? Na začiatok je dôležité presadiť skutočný a dôstojný príspevok na bývanie. V súčasnosti o príspevok na bývanie môžu na Slovensku požiadať len ľudia, ktorí nemajú žiaden príjem (plat, dôchodok ani živnosť) a poberajú dávku v hmotnej núdzi, ktorá predstavuje pre jednotlivca 68,80 eur mesačne. Samotný príspevok na bývanie, ktorý má za úlohu pomôcť poberateľke či poberateľovi zaplatiť si bývanie, je pre samostatne žijúcu osobu absurdných 59,40 eur mesačne, ktoré možno čoskoro stúpnu o neuveriteľných 4,50 eur na 63,90 eur. Ako si z týchto peňazí má človek zaplatiť nájom, ktorý sa v mnohých slovenských mestách momentálne pohybuje rádovo v stovkách eur, je záhada. V iných krajinách Európskej únie, napríklad v Rakúsku, Holandsku či Fínsku, je výška príspevku na bývanie naviazaná na valorizáciu cien bývania či príjem domácnosti a pokrýva veľkú časť, ak nie aj celú výšku nájmu. Príspevok na bývanie je užitočný nástroj pomoci ľuďom, ktorí sa ocitli v nepriaznivej životnej situácii a potrebujú sa stabilizovať, aby sa mohli odraziť od dna. 

Skutočná, dlhodobá odpoveď je pritom relatívne jednoduchá – viac dostupného bývania. Prestaňme vnímať bývanie ako komoditu. Začnime ho vnímať ako ľudské právo (veď ním aj je, dosvedčia vám to viaceré medzinárodné charty a dohovory!), ktoré prináleží každej ľudskej bytosti bez ohľadu na „zásluhy“. Spravme všetko preto, aby sme my všetci nemuseli ku koncu mesiaca nervózne rozmýšľať, či si budeme môcť zaplatiť nájom alebo splátku hypotéky; aby mladí ľudia neboli nútení zostať bývať u svojich rodičov, pretože si nemôžu dovoliť bývať samostatne; a aby nám v spoločnosti postupne mizlo skryté aj pouličné bezdomovectvo. Dostupné, regulované, zdravé a dôstojné bývanie dovolí našej spoločnosti posunúť sa vpred. Bývanie je základom pre všetko ostatné, a nie naopak. Nemôžeme od nikoho očakávať, že si nájde prácu a bude do nej každý deň vstávať z lavičky, po skúsenosti s násilím, s traumou zo straty bývania či v inej zložitej situácii. To isté platí aj o preľudnenom byte, dome, ktorému chýba kanalizácia, či ubytovni, v ktorej sa človek kvôli hluku nemôže vyspať. 

Cesty k dostupnému bývaniu sa môžu rôzniť – cez štátne politiky rozvoja bývania, eurofondy, rozširovanie bytového fondu samospráv, reguláciu cien nehnuteľností a nájmu… V niektorých nemeckých mestách sa podarilo pristúpiť k ráznemu riešeniu, pri ktorom sa samosprávam podarilo vyvlastniť a dostupne prenajať na bývanie stovky „investičných“ bytov, ktoré predtým skúpili banky a korporácie, no nechávali ich prázdne. V momentálnej geopolitickej situácii, keď sa kríza bývania na Slovensku aj v EÚ prehlbuje tak, ako ešte nikdy predtým, máme jedinečnú šancu vytvoriť obrovský tlak na štátnu i miestnu politiku, aby naozaj pracovala na zlepšovaní dostupnosti bývania. 

Spravme spolu revolúciu bývania. Pretože každý človek si zaslúži bývať, a každý si zaslúži bývať dobre. 

Zuzana Olšinová

Viac informácií o práci Proti prúdu získate na ich webstránke a facebookovom účte. 

Jazyková korektúra Elena Teplanová 


ZDROJE:

  1. https://www.feantsa.org/download/ethos2484215748748239888.pdf resp. https://www.ceit.sk/IVPR/images/IVPR/vyskum/2015/Ondrusova/kapitola1.pdf
  2. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva (2021). Mladí dospelí z centier pre deti a rodiny a uplatňovanie práva na bývanie. Dostupné na http://www.snslp.sk/wp-content/uploads/Mladi-dospeli-a-pravo-na-byvanie.pdf
  3.  Nadácia Dedo, Mesto Košice, IVPR: Záverečná správa z Registračného týždňa rodín v bytovej núdzi v Košiciach (2021). Dostupné na: https://www.nadaciadedo.sk/wp-content/uploads/2022/01/Zaverecna-sprava_RT_final.pdf
  4. IVPR: Sčítanie ľudí bez domova (2016). Dostupné na: https://www.ceit.sk/IVPR/images/IVPR/vyskum/2016/Ondrusova/zaverecna_sprava_scitanie_ondrusova_2016.pdf

Topics