Autorkou je Zuzana Kusá, Sociologický ústav SAV v. v. i.
Tento text nereprezentuje názory a postoje Amnesty International.
V tomto príspevku hovorím o nezamýšľaných negatívnych dôsledkoch či rizikách projektov svojpomocného stavania domov v chudobných rómskych susedstvách. Pre zrozumiteľnosť mojich námietok voči ušľachtilým zámerom a projektom, ktorým sa dostalo aj medzinárodného uznania, je nutné priblížiť širší kontext. Dôležitou súčasťou tohto kontextu je kultúrna tradícia. Verejnosť z nej čerpá svoje morálne súdy a tvorcovia právnych noriem a verejných politík ňou ospravedlňujú tvrdošijnú neochotu zohľadňovať záväzky vyplývajúce z medzinárodných dohovorov, aj keď sú nadradené Ústave.
V otázke práva na bývanie u nás zaváži viac verejná mienka a kultúrne zvyklosti ako medzinárodné dohovory. V prieskume názorov na základné životné podmienky sa v roku 2009 vyše 90 % opýtaných zhodlo, že samostatné bývanie so sprchou a vlastnou posteľou pre každého patrí k najzákladnejším podmienkam života (Gerbery 2009). Na druhej strane však verejnosť nepovažuje starosť o dostupnosť bývania pre všetkých za naliehavú úlohu vlády. S tvrdením, že úlohou vlády je zabezpečiť slušné bývanie pre ľudí, ktorí si to nemôžu dovoliť, úplne súhlasila len jedna pätina respondentov (Džambazovič et al, 2009).
V prieskume názorov na základné životné podmienky sa v roku 2009 vyše 90 % opýtaných zhodlo, že samostatné bývanie so sprchou a vlastnou posteľou pre každého patrí k najzákladnejším podmienkam života. Na druhej strane však verejnosť nepovažuje starosť o dostupnosť bývania pre všetkých za naliehavú úlohu vlády.
Zuzana Kusá
Bývanie je súčasťou toho, čo Amartya Sen (1992, 1999) nazýva uschopňujúca výbava pre slobodný, autonómny život. Patria do nej aj dostatočná výživa, vhodné oblečenie, dostatočné vzdelanie a ďalšie veci, ktoré potrebuje každý jednotlivec na zaistenie prístupu k všeobecným právam a utváranie svojho života v spolupráci a vzájomnosti s inými. To všetko sú základné podmienky na prevzatie záväzkov zodpovednosti za vlastný život a život svojich blízkych. Aj o tieto myšlienky sa opierajú iniciatívy ako housing first, bývanie na prvom mieste. Zodpovednosť bez tohto základného bezpečia sa dá uniesť len s bolesťami a vedľajšími neželanými účinkami, ktoré sa ukážu často až po rokoch.
Povieme si tu o tom. Najskôr však niekoľkými číslami priblížim bytovú situáciu na Slovensku a prevažujúcu orientáciu obyvateľstva na vlastnícke bývanie.
Medzi členskými štátmi EÚ máme najnižší počet bytov na 1 000 obyvateľov (Housing 2012). Nadpriemerný podiel ľudí u nás žije v preplnených bytoch, teda bez dostatočného osobného priestoru pre členov rodiny. Slovensko má zároveň jeden z najvyšších podielov mladých ľudí vo veku 18 až 34 rokov, ktorí žijú v domácnosti svojich rodičov. Tieto čísla jasne hovoria o fyzickom nedostatku bytov a tiež o finančnej nedostupnosti samostatného bývania pre mladšie vekové skupiny.
Bytová núdza však nemá mobilizačný náboj. Občania sa na Slovensku nezdružujú okolo požiadavky riešiť bytovú núdzu, netlačia na miestne samosprávy, aby podporili výstavbu bytov s cenovo dostupným nájmom. Podiel vlastníckeho bývania na Slovensku presahuje 90 %. Medzi vyspelými európskymi spoločnosťami je raritný. V Česku tento podiel dosahuje necelých 60 %, v Rakúsku 37 % , v Dánsku 41 %, vo Fínsku 61 %, vo Francúzsku 51 % a v Nemecku 43 % (Housing 2022). Vlastnícke bývanie vysoko prevažuje aj v novej výstavbe. V roku 2021 podľa správy ministerstva dopravy bolo dokončených 20 649 bytov, z toho až 99,35 % v súkromnom vlastníctve.
Občania sa na Slovensku nezdružujú okolo požiadavky riešiť bytovú núdzu, netlačia na miestne samosprávy, aby podporili výstavbu bytov s cenovo dostupným nájmom. Podiel vlastníckeho bývania na Slovensku presahuje 90 %. Medzi vyspelými európskymi spoločnosťami je raritný. V Česku tento podiel dosahuje necelých 60 %, v Rakúsku 37 % , v Dánsku 41 %, vo Fínsku 61 %, vo Francúzsku 51 % a v Nemecku 43 % (Housing 2022). Vlastnícke bývanie vysoko prevažuje aj v novej výstavbe.
Zuzana Kusá
Bývanie je pre ľudí na celom svete zásadnou podmienkou samostatného života. Prečo však majú ľudia v mnohých krajinách na rozdiel od Slovenska menšiu potrebu bývať vo vlastnom? Ide o inú tradíciu? Inú verejnú debatu, iný diskurz? Iné verejné politiky?
Vyzdvihovanie individuálnej zodpovednosti za bývanie, ktorým sa odôvodňovalo prudké zníženie štátnej podpory dostupnosti bývania po roku 1989 a presunulo bremeno starosti o strechu nad hlavou na jednotlivcov, sa ukázalo ako kultúrne prijateľné. Rešpektovaná bola a stále je aj autonómnosť obecných samospráv a to, že majú v otázke rozvoja bývania väčšiu silu a vplyv ako medzinárodné dohovory. Ich rozhodnutia o tom, kto si zaslúži alebo nezaslúži podporu prístupu k bývaniu, v mnohých lokalitách brzdí už desaťročia riešenie zdravotne neprijateľného bývania najchudobnejších obyvateliek a obyvateľov.
Kultúrna podpora vlastníckeho bývania
Vidiecky pôvod starých či prastarých rodičov veľkej časti obyvateľov a obyvateliek Slovenska hrá dôležitú úlohu pri posilňovaní hodnoty vlastníckeho bývania. Príbehy o stavaní domu sú v životopisných rozprávaniach starších obyvateľov vidieka hlavnou líniou ich životných peripetií a často hlavným zdrojom ich sebaúcty (Kusá 1997, 2011). Bývanie v nájme je typickejšie pre spoločnosti, ktoré sa spriemyselňovali už v 19. storočí a už vtedy bolo potrebné ubytovať ľudí, ktorí prichádzali z vidieka za prácou. Ľudsky otrasné zdravotné a hygienické bytové podmienky námezdne pracujúcich sa stali verejnou témou a podnietili filantropické a neskôr aj štátne programy zlepšovania nájomného bývania pracujúcich.
V málo urbanizovaných, vidieckych spoločnostiach zostávalo bývanie vecou individuálnej starosti. Roľnícky a vidiecky charakter Slovenska začal slabnúť až v druhej polovici 20. storočia. Výstavba rodinných domov na slovenskom vidieku sa dokonca zintenzívnila po druhej svetovej vojne, počas ktorej bola zničená časť príbytkov, a osobitne po kolektivizácii poľnohospodárskej výroby, ktorá zbavila domácnosti nutnosti sústreďovať všetky finančné prostriedky do poľnohospodárstva. Napríklad medzi rokmi 1955 až 1960 podiel novopostavených rodinných domov na celku novopostavených bytov dosiahol na Slovensku 60,6 %, kým v Česku len 20,4 %. Slovenské domácnosti mali výrazne vyšší podiel výdavkov na stavebný materiál ako české domácnosti a taktiež mali väčšie zadlženie na člena/členku domácnosti (Kaplan, 1993: 39). Stavalo sa svojpomocne s pomocou príbuzenstva a susedov. Ich pomoc sa oplácala pracovnou pomocou na ďalšej stavbe. Do práce boli priamo a nepriamo zapájané aj deti.
Stavaniu sa museli podriaďovať záujmy a túžby všetkých členov a členiek rodiny. Vrátane vzdelávania. Obete, ktoré od členiek a členov rodiny vyžadovala svojpomocná stavba domu, posilňovali presvedčenie, že bývanie vo vlastnom dome je materializáciou a dôkazom schopnosti a zodpovednosti rodiny, vysvedčením pracovitosti, obetavosti a morálnej zodpovednosti jej členov a členiek. Vlastnoručne postavený dom bol často základným dôvodom a podporou prežívania osobnej dôstojnosti a hrdosti.
Zuzana Kusá
Stavaniu sa museli podriaďovať záujmy a túžby všetkých členov a členiek rodiny. Vrátane vzdelávania.
Obete, ktoré od členiek a členov rodiny vyžadovala svojpomocná stavba domu, posilňovali presvedčenie, že bývanie vo vlastnom dome je materializáciou a dôkazom schopnosti a zodpovednosti rodiny, vysvedčením pracovitosti, obetavosti a morálnej zodpovednosti jej členov a členiek. Vlastnoručne postavený dom bol často základným dôvodom a podporou prežívania osobnej dôstojnosti a hrdosti. Na ľudí bývajúcich v bytovkách, ktorí nemali takéto materializované morálne vysvedčenie (napríklad noví pracovníci družstva či štátneho majetku), obyvatelia vidieka zvykli pozerať cez prsty.
Na osobné náklady a dôsledky svojpomocného stavania domov sa nehľadelo, dôležitý bol výsledok. Dostatok pracovných príležitostí v regióne a dotovaná verejná doprava s dostatočným množstvom spojov garantovali skromný, ale slušný život vo vlastnom. Za takých podmienok malo zmysel stavať si dom aj v dedinke, kde dávajú líšky dobrú noc.
Na prelome storočí sa skončilo dotovanie stratových podnikov a deregulácia cien energií zrazila na kolená aj tie, čo ako-tak prežívali. Vtedy sa to, čo bolo predmetom rodinnej hrdosti, náhle zmenilo na zlú životnú investíciu. Trhová cena zánovných mnohoizbových domov v oblastiach, z ktorých vymizli pracovné príležitosti, by nepokryla ani len kúpu malometrážnej garsónky v Bratislave. Štát ľuďom istý čas ponúkal (z eurofondov) príspevok na sťahovanie za prácou, ale pre neproporčné ceny bývania si to máloktorá rodina mohla dovoliť. Nezamestnaní majitelia bytov a domov uviazli v pasci chudobného regiónu aj so svojimi cenovo znehodnotenými príbytkami. Na túto trpkú skúsenosť uviazania sa k príbytku a s ním k regiónu, ktorý rodine nedokáže poskytnúť príležitosti dôstojnej obživy, by sme mali pamätať, keď čítame štúdie propagujúce svojpomocnú výstavbu domov najchudobnejšími ľuďmi tejto krajiny.
Najchudobnejší v pasci
Nedostatok cenovo dostupného nájomného bývania na Slovensku výrazne obmedzuje sťahovanie za prácou. Nepočetné obecné nájomné bývanie v mestách je určené pre ľudí, ktorí tam majú trvalé bydlisko, prípadne pre špecialistky a špecialistov, ktorých mesto potrebuje na svoje fungovanie. Nepotrebuje chudobných, málo kvalifikovaných „prišelcov“.
Najzreteľnejším prejavom bytovej krízy na Slovensku sú nedokumentované príbytky bez akéhokoľvek príslušenstva stavané v segregovaných susedstvách. Ich počty v uplynulých desaťročiach rástli. V roku 1988, žilo na Slovensku v 1 973 chatrčiach takmer 15-tisíc ľudí. V roku 2019 bolo Atlasom rómskych komunít zistených 5 105 chatrčí, v ktorých žilo 34-tisíc ľudí. Ďalšie desaťtisíce sa tiesnili v unimobunkách, karavanoch a maringotkách, v drevených neskolaudovaných domoch a „iných objektoch na bývanie“ (Schneiderová 2019).
Neadekvátne bývanie v segregovaných rómskych susedstvách alebo v bytovkách odpojených od vody a elektriny sa nevnímalo a nevníma ako zlyhanie systému, ale ako individuálna, či dokonca etnicky podmienená neschopnosť a hanba.
Zuzana Kusá
Mizerné podmienky bývania sa nestali podnetom na lokálnu mobilizáciu a kolektívne protesty. V roku 2007 Centrum práv na bývanie COHRE označilo Slovensko za porušovateľa ľudských práv v oblasti bývania a udelilo nám negatívnu cenu Violator Award. Médiá si túto udalosť a jej rozhorčené odmietnutie podpredsedom vlády všímali len okrajovo. Neadekvátne bývanie v segregovaných rómskych susedstvách alebo v bytovkách odpojených od vody a elektriny sa nevnímalo a nevníma ako zlyhanie systému, ale ako individuálna, či dokonca etnicky podmienená neschopnosť a hanba.
Podpora obecného nájomného bývania pre najchudobnejšie skupiny obyvateľstva sa vníma ako krivda voči „slušnej väčšine“
Podpora obecného nájomného bývania pre najchudobnejšie skupiny obyvateľstva sa vo verejnosti, aj zásluhou jej mediálneho „propagovania“ vníma ako krivda a vylúčenie „slušnej väčšiny, ktorá sa namáha a obetuje“ zo starostlivosti štátu. Internetové diskusie k článkom o odovzdaných nájomných bytoch v marginalizovaných komunitách museli správcovia online diskusií rušiť pre nenávistné prejavy.
Mnohí predstavitelia a predstaviteľky miestnych samospráv a ich voliči a voličky považujú program obecného nájomného bývania pre najchudobnejšie obyvateľstvo za ohrozenie morálnych noriem usilovania sa a zásluhovosti a za plytvanie verejnými zdrojmi. Veď toľkokrát počuli hrôzostrašné historky o ohni v obývačke, v ktorom sa pálili parkety, a rozvíjanie ľudovej „múdrosti“, že to, čo dostaneme zadarmo, si nevážime!
Petície sa organizujú proti výstavbe obecných bytov, ale aj proti zámerom stavať azylové domy či detské domovy. Je zrejmé, že signatárstvo takýchto petícií nedôveruje morálnym kvalitám ľudí, ktorí sú „odkázaní“ bývať v obecných (t. j. „sociálnych“) bytoch a sociálnych zariadeniach, a núdzu či slabú schopnosť postarať sa o seba „tak ako všetci“ pripisujú ich morálnej nedostatočnosti.
Kultúra zásluhovosti tvorí neviditeľnú, ale pevnú bariéru zlepšovania bývania najchudobnejších. Preto sa reformátori a aktivistky logicky prikláňajú k predpokladu, že miestnych majiteľov a majiteľky pozemkov, ako aj voličstvo obmäkčia a pomknú k súhlasu len také projekty zlepšovania bývania najchudobnejších, v ktorých sú zabudované podmienky ich zásluhovosti a ktoré preverujú ich morálnu spôsobilosť (vytrvalosť, šetrnosť, obetavosť…). Teda projekty, ktoré finančne zaväzujú chudobných Rómov a Rómky a vyžadujú ich fyzickú prácu na výstavbe budúcich príbytkov.
Zuzana Kusá
Tam, kde medzinárodné dohovory nehovoria kultúrne zrozumiteľným jazykom, sa svojpomocná výstavba vlastníckeho bývania javí ako investícia do morálneho akceptovania najchudobnejších. Vedie k zlepšeniu životných podmienok a zároveň, ako píše Katarína Smatanová (2019), aktivity, ktoré zdôrazňujú a zviditeľňujú ochotu členov a členiek marginalizovanej komunity pracovať na zlepšení svojej situácie, pomáhajú zbavovať ich stigmy kultúrnej a morálnej inakosti.
V obciach, v ktorých sa desaťročia udržuje či dokonca zosilňuje odstup majority od chudobného rómskeho obyvateľstva, je viac ako ťažké túto situáciu zmeniť. Samosprávy rozhodujú vo veci územného plánu a prípadného ozdravovania bývania najchudobnejších autonómne. Ovplyvniť ich môžu len názory miestnych voličiek a voličov. Ich neochota pomáhať so zlepšovaním bývania najchudobnejším, teda tým, čo „ničím neprispievajú“, vysvetľuje, prečo sa aj v tomto programovom období nevyčerpali milióny z európskych fondov, ktoré boli určené na projekty obecného (prestupného) bývania.
Kultúra zásluhovosti tvorí neviditeľnú, ale pevnú bariéru zlepšovania bývania najchudobnejších
Kultúra zásluhovosti tvorí neviditeľnú, ale pevnú bariéru zlepšovania bývania najchudobnejších. Preto sa reformátori a aktivistky logicky prikláňajú k predpokladu, že miestnych majiteľov a majiteľky pozemkov, ako aj voličstvo obmäkčia a pomknú k súhlasu len také projekty zlepšovania bývania najchudobnejších, v ktorých sú zabudované podmienky ich zásluhovosti a ktoré preverujú ich morálnu spôsobilosť (vytrvalosť, šetrnosť, obetavosť…). Teda projekty, ktoré finančne zaväzujú chudobných Rómov a Rómky a vyžadujú ich fyzickú prácu na výstavbe budúcich príbytkov.
V programových vyhláseniach vlád Matoviča a Hegera (2020, 2021) sa popri zámere výstavby štátnych bytov (pre kvalifikovanú majoritu) objavil aj na základe takejto prakticko-morálnej úvahy zámer s pomocou eurofondov zlepšovať bývanie a kvalitu života v rómskych komunitách „za ich priamej účasti: systémom mikropôžičiek a priamej angažovanosti a spoluúčasti obyvateľov“. V Akčnom pláne Bývanie – Stratégia na podporu integrácie Rómov do roku 2030 (2021) sa svojpomoc pokladá za dôležitú cestu integrácie. Podiel domácností z najbiednejších rómskych susedstiev, ktoré sa presťahovali z nevyhovujúceho bývania do vlastníckeho bývania, sa stal jedným z indikátorov napredovania zlepšovania životných šancí rómskeho obyvateľstva na Slovensku.
Záver
Prevaha vlastníckeho bývania a nízky podiel bytov vo verejnom nájomnom sektore nie je znakom bohatej krajiny. Naopak, takáto situácia je typická pre menej rozvinuté spoločnosti a tiež pre spoločnosti, ktoré ignorujú možnosti ľudí s nízkymi príjmami znášať náklady na zaobstaranie bývania. Takéto spoločnosti neberú alebo nechcú brať do úvahy špirálu zhoršovania kvality života a úbytku možností ľudí bez strechy nad hlavou či ľudí žijúcich v prístreškoch bez prístupu k vode, elektrine alebo sanitácii.
História svojpomocného stavania domov na slovenskom vidieku je rozsiahla. Možno si z nej brať rôzne poučenia. Vo verejnej mienke a politických rozhodnutiach prevláda jej morálne posolstvo – požiadavka pričinenia sa a individuálnych obetí pri zaisťovaní tejto základnej podmienky spôsobilosti na ľudsky dôstojný život a plnenie spoločenských záväzkov. Svojpomoc je vnímaná ako podmienka morálneho uznania najchudobnejších. Na takomto pochopení stavajú programy svojpomocnej výstavby v rómskych komunitách, toto pochopenie bolo včlenené do vládnych programov a integračných stratégií.
V úzadí ostávajú iné, a možno dôležitejšie poučenia. Jedno môžeme mnohí a mnohé odčítať z vlastnej rodinnej histórie. Tá ukazuje, ako sa individuálny a sociálny kapitál rodín vyčerpával starosťou o bývanie, ako za víťazstvo v zápase o strechu nad hlavou zaplatili deti v týchto rodinách stratou individuálnych snov a nízkym vzdelaním. Ďalšie poučenie hovorí o tragickom uviaznutí v pasci, ktorú vytvára vlastnícke bývanie v regiónoch, v ktorých chýba práca a v ktorých sa možno uživiť len rozdelením rodiny a odchodom jej členov za prácou do zahraničia.