Ak sa táto bývalá sovietska republika, ktorá sa v roku 1991 osamostatnila niekedy ocitne v správach, vďačí za to spravidla svojmu prezidentovi Alexandrovi Grigorjevičovi Lukašenkovi. Napríklad vtedy, keď sa táto medzinárodne zaznávaná hlava štátu stretla s dolnosaským ministerským predsedom a kandidátom SPD na post kancelára Gerhardom Schröderom. Keď sa však Lukašenko neskôr odvážil vyhlásiť exteritoriálny priestor dvadsiatich dvoch rezidencií zahraničných ambasád za svoje osobné teritórium, postaral sa už o skutočnú senzáciu – jeho postup narazil v celom svete na odmietnutie a nepochopenie. Znovu zosilneli hlasy, ktoré v Lukašenkovi vidia “nevypočítateľného diktátora” a v Bielorusku “autoritatívny policajný štát, ktorý je na ceste späť k totalitnej vláde”. Jasne sa vyjadril aj Lukašenkov veľvyslanec v Bonne, Piotr Beliajev, ktorý svojho prezidenta označil za “idiota”.

Pravidlo nepracovať na prípadoch vo vlastnej krajine znemožňuje tomuto oddeleniu, ako aj predtým, starať sa do represií v bývalej kráľovskej kolónii. Ale je tu toho viac. Od 1. júla platí toto obmedzenie aj pre situáciu ľudských práv na pevnine, pre celú Čínsku ľudovú republiku, teda zároveň pre Tibet, Taiwan a Macau. Toto znamená, že členovia Amnesty v Hong Kongu za žiadnych okolností nemôžu zhromažďovať informácie o individuálnych prípadoch na týchto územiach. Môžu sa ale zamerať na osudy azylantov a na zrušenie trestu smrti. Štatút AI doslova vyhradzujú, aby členovia mohli pomôcť rozširovať vedomie ľudských práv vo vlastnej krajine. Štatúty ukladajú sekciám a štruktúram striktné dodržiavanie existujúcich zmlúv vo vlastnej krajine, alebo zmien v zákonodarstve ktoré, sa týkajú ľudských práv.

Časť o Slovenskej republike (zahrňujúca obdobie roku 1996)

Keď som sa dozvedel o všetkej tej práci, ktorú priatelia v Amnesty International robia pre tých, čo trpia politickou perzekúciou na celom svete, bol som hlboko dojatý Vašim súcitom i nezlomným odhodlaním. Nerád chválim a ani to veľmi neviem, takže dovoľte, aby som Vám namiesto toho rozpovedal príbeh: Keď som bol vo väzení zaobchádzali so mnou niekedy horšie, inokedy lepšie. Najprv som to nechápal. Potom som zistil, že tlak medzinárodného spoločenstva a rozličných vlád v tom hrá dôležitú úlohu. Ale niekedy sa situácia náhle zlepšila bez akéhokoľvek viditeľného dôvodu. A práve v takom období so mnou nadviazal rozhovor jeden dozorca, ktorý sa so mnou obyčajne vôbec nerozprával. Trochu sme debatovali a ja som sa ho potom veľmi nonšalantne spýtal: „Zdá sa, že mi v poslednej dobe chodí menej listov, čo?“ Dozorca sa na mňa pozrel a s úžasom povedal: „Menej? Starec, tebe chodí tak veľa listov!“ A len čo to dopovedal, uvedomil si, že povedal niečo, čo nemal a rýchlo odišiel z cely. Vtedy som si spomenul, ako mi v roku 1979 moja priateľka Marie Holzmanová rozprávala o práci Amnesty International, o tom, koľko ľudí celé roky v tichosti posiela listy za prepustenie väzňov svedomia. Duchovná inšpirácia, ktorú mi dalo toto poznanie vysoko prevýšila malé zlepšenie môjho životného štandardu vo väzení.

„Základ trvalého mieru v Bosne a Hercegovine nespočíva v infraštruktúre závodov a mostov a iných ekonomických potrieb, krajina ich mala pred piatimi rokmi a predsa to nezabránilo vypuknutiu vojny. Základom trvalého mieru je názorný rešpekt voči ľudským právam zo strany všetkých účastníkov konfliktu.“