Ilustračná fotografia pochádza zo solidárneho protestu, ktorý sa uskutočnil v Turecku
TLAČOVÁ SPRÁVA AMNESTY INTERNATIONAL
13. SEPTEMBRA 2023
Od smrti Mahsy Žiny Amini a vypuknutia národných protestov, ktorých sloganom je „Žena, život, sloboda“, uplynul rok. Iránske orgány sa pri potláčaní masových protestov dopustili množstva zločinov podľa medzinárodného práva. Patria k nim nielen desaťtisíce svojvoľných zatknutí, rozsiahle mučenie a znásilňovanie zadržaných osôb, prenasledovanie rodín obetí, ktoré žiadajú spravodlivosť, a represálie voči ženám a dievčatám, ktoré sa vzopreli diskriminačným zákonom o povinnom zahaľovaní, ale aj stovky vrážd a svojvoľná poprava siedmich protestujúcich.
Na hĺbku problémov upozornila aj Diana Eltahawy, zástupkyňa regionálnej riaditeľky Amnesty International pre Blízky východ a severnú Afriku. Za smrť Mahsy Žiny Amini ani stoviek obetí krutých zásahov dodnes nik neniesol trestnoprávnu zodpovednosť. Amnesty International preto vyzýva medzinárodné spoločenstvo, aby sa začalo vážne usilovať o dosiahnutie spravodlivosti na medzinárodnej úrovni.
„Výročie začiatku iránskych protestov je jasnou pripomienkou, že krajiny na celom svete musia využiť princíp univerzálnej jurisdikcie a začať vyšetrovanie a trestné stíhanie ohavných zločinov iránskych štátnych orgánov. Vlády musia aj naďalej vyzývať iránske orgány, aby zastavili nezákonné používanie strelných zbraní proti demonštrujúcim. Okrem toho ich musia vyzvať, aby prestali mučiť zadržané osoby a prepustili všetkých ľudí zadržaných za pokojné uplatňovanie ľudských práv. Tieto kroky ukážu preživším násilia, že vo svojom boji za spravodlivosť nie sú sami,“ uviedla Eltahawy.
Útlak žien a dievčat, ktoré sa vzpierajú povinnému zahaľovaniu
Iránske úrady cielene útočia na ľudské práva žien a dievčat. Napriek neutíchajúcim protestom úrady obnovili „mravnostnú“ políciu, ktorá kontroluje zahaľovanie žien a dievčat na verejnosti. Ženám, ktoré nedodržiavajú zákon o povinnom zahaľovaní, okrem iného konfiškujú autá, bránia v prístupe k zamestnaniu, vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti, bankovým službám a verejnej doprave. Ženy trestne stíhajú a súdy im udeľujú pokuty, tresty odňatia slobody či ponižujúce tresty, ako napríklad umývanie mŕtvol. Štátny predstavitelia verejne nazývajú odhaľovanie vlasov, krku či pliec za „vírus“ a „poruchu“ či „sexuálnu zvrhlosť“. Úrady zároveň pracujú na nových právnych predpisoch, aby mohli odmietanie povinného zahaľovania trestať ešte prísnejším spôsobom.
Okrem prenasledovania žien bezpečnostné zložky bezostyšne klamú o okolnostiach úmrtí stoviek protestujúcich, medzi ktorými boli aj deti. Viac ako polovica obetí patrila k utláčaným menšinám vrátane kurdskej. Zo smrti stoviek ľudí úrady obviňujú údajných výtržníkov a neznáme osoby alebo úmrtia protestujúcich označujú za samovraždy a nehody. Okrem toho úrady neúnavne prenasledujú a zastrašujú rodiny obetí, ktoré žiadajú spravodlivosť.
Vlny svojvoľného zatýkania a mučenia, ubližovanie na zdraví aj popravy
Od vypuknutia protestov úrady svojvoľne zatkli desiatky tisíc ľudí vrátane detí, obrancov ľudských práv a aktivistiek za práva menšín. Medzi zatknutými je najmenej 90 novinárov a novinárok, resp. ľudí pracujúcich pre médiá a 60 právnikov. Desiatky právnych zástupcov rodín obetí museli podstúpiť opakované výsluchy. Pred výročím smrti Mahsy Žiny Amini úrady zintenzívnili vlnu svojvoľného zatýkania. Tisíce vysokoškolských študentov a študentiek prinútili podpísať sľub, že sa počas výročia nezúčastnia verejných protestov.
Streľba ostrými nábojmi a používanie granátov na rozohnanie davu spôsobili tisícom protestujúcich zranenia, ktoré sa dajú považovať za mučenie. Časté boli predovšetkým prípady oslepnutia, straty končatín a zhoršenia pohyblivosti následkom zásahu poriadkových zložiek. Tisíce zadržaných protestujúcich vrátane detí čelili mučeniu a inému zlému zaobchádzaniu vo väzniciach. Mnohé preživšie a preživší zažívajú v dôsledku mučenia dlhodobú fyzickú a psychickú traumu.
Počas uplynulého roka iránsky Najvyšší súd potvrdil a vykonal nespravodlivé rozsudky smrti v 7 prípadoch. Vo všetkých prípadoch chýbali dôkazy o vine odsúdených mužov. Rozsudky sa opierali iba o priznania viny a súdy pred vykonaním popráv nevyšetrili podnety odsúdených, ktorí tvrdili, že orgány si od nich priznanie vynútili mučením. Niektorých pritom popravili za údajné poškodenie verejného majetku počas protestov a podobné zločiny, niekoľkí z popravených podľa rozsudku niesli zodpovednosť za smrť príslušníkov bezpečnostných síl. Poprava alebo rozsudok smrti stále hrozia desiatkam ďalších ľudí.
Kríza beztrestnosti
Štátne orgány nevyvodili zodpovednosť voči príslušníkom bezpečnostných zložiek zodpovedných za násilie a mučenie. Naopak, pochválili bezpečnostné sily za potlačenie nepokojov a štátnych úradníkov chránili pred zodpovednosťou. To sa týka aj dvoch úradníkov, ktorí sa priznali k znásilneniu protestujúcich žien v Teheráne. Úrady tiež odmietajú sťažnosti preživších a rodín obetí, ktorým sa pri pokuse opätovne podať sťažnosť vyhrážajú smrťou alebo ujmou na zdraví.
Amnesty International naliehavo vyzýva všetky štáty medzinárodného spoločenstva, aby zvážili uplatnenie univerzálnej a inej extrateritoriálnej jurisdikcie v súvislosti so zločinmi podľa medzinárodného práva. To zahŕňa začatie trestného stíhania a vyšetrovania s nasadením primeraných zdrojov. Cieľom tohto vyšetrovania má byť odhalenie pravdy o zločinoch spáchaných iránskym režimom, identifikáciu osôb podozrivých zo zodpovednosti vrátane veliacich dôstojníkov a iných ľudí na vedúcich pozíciách a vydanie medzinárodného zatykača, ak na zatknutie existuje dostatok prípustných dôkazov. Štáty by tiež mali prispieť k tomu, aby preživšie a preživší represií v Iráne získali adekvátne odškodnenie.