Silvia Bartošová
Autorka je Mentorka programu FILIP v OZ Cesta von
Tento text nereprezentuje stanovisko Amnesty International.
Program FILIP
Pracujem ako mentorka programu FILIP v organizácii Cesta von a sprevádzam rodiny žijúce v medzigeneračnej chudobe. Sú to rodiny, ktoré žijú v sociálnej núdzi a vo vylúčení. Ide teda o rodiny z marginalizovaných komunít. Podstatou mojej práce mentorky je poskytovanie dlhodobej a komplexnej podpory rodinám vrátane poradenstva v oblasti využívania zdrojov, ktorými rodina disponuje. Zároveň rodiny sprevádzam v napĺňaní cieľov, ktoré si samy stanovujú. Tieto ciele sú rôzne. Záber mojej práce tak siaha od sprevádzania a pomoci v oblasti financií, rodinného rozpočtu či hospodárenia cez pomoc so zamestnaním, bývaním, riešením zadlženia až po pomoc s riešením zdravotných problémov. Pravidelnými návštevami rodín v ich prirodzenom prostredí dochádza pomalými krokmi k postupnému zbližovaniu a pochopeniu nepísaných pravidiel na jednej a druhej strane, k budovaniu dôvery, búraniu predsudkov a stereotypov. Jednoducho povedané slovami môjho kolegu: „Naše rodiny majú expertízu na život vo svojej komunite, teda na život v medzigeneračnej chudobe, a my, čo im poskytujeme mentoring, máme expertízu na život v strednej triede“. Mentori a mentorky sú tým mostom, ktorý ľuďom z chudoby sprostredkuje toto poznanie. Pretože poznanie mnohých nepísaných pravidiel väčšinovej spoločnosti, teda toho, čo sa môže a čo sa nesmie, sa neučí v škole. Pritom práve tieto nepísané pravidlá určujú, ako nás spoločnosť meria, ako nám dáva a berie šance.
Poznanie pravidiel spoločenských skupín je koncept, z ktorého pri našej práci v programe FILIP vychádza. Čerpáme pri tom z knihy autorov Mosty z chudoby. Je to koncept založený na porozumení chudobe a špecifickom prístupe k riešeniu problémov chudoby. Iba s rešpektom k špecifikám problémov súvisiacich s chudobou vieme lepšie a úspešnejšie pracovať s ľuďmi žijúcimi v medzigeneračnej chudobe a spoločne s nimi nachádzať riešenia.
Bývanie
Predtým, ako opíšem svoje skúseností s rodinami, ktoré sprevádzam a posilňujem v napĺňaní ich cieľov, by som rada opísala podmienky bývania v rómskej komunite, kde pracujem. Zlepšiť si svoje bývanie je jeden z najčastejších cieľov rodín, ktoré navštevujem. Keď hovorím o lepšom bývaní v rómskej komunite, nemám na mysli len lepšiu kvalitu strechy nad hlavou, ale celkové podmienky bývania v súlade s ľudskou dôstojnosťou. A práve tieto podmienky sú problém. Bývanie v rómskych komunitách je častokrát o bývaní bez základnej technickej infraštruktúry, dostupnosti pitnej vody, kanalizácie a podobne. Nedostatočný prístup k pitnej vode a kanalizácii vedú k prehlbovaniu sociálneho vylúčenia takýchto komunít, prehlbovaniu predsudkov väčšinovej spoločnosti voči Rómom a Rómkam a celkovej diskriminácii. Ani nehovoriac o tom, že prístup k pitnej vode a kanalizácii je uznaný ako základné ľudské právo.
Podmienky bývania niektorých „mojich“ rodín sú prijateľnejšie, avšak u väčšiny rodín v ich komunitách sú absolútne nevyhovujúce – a veľmi vzdialené od štandardného bývania strednej vrstvy. Takmer všetky moje rodiny bývajú v príbytkoch bez tečúcej vody. Vodu si denne nosia v nádobách z verejného potrubia.
Niektoré rodiny, s ktorými spolupracujem ešte donedávna bývali v časti obce, v ktorých neexistoval ani verejný kanalizačný systém. Táto situácia sa zmenila len nedávno, keď obec realizovala projekt rozšírenia verejného vodovodu a verejnej kanalizácie. Takže aj rodiny žijúce v tejto odľahlej časti obce už dnes majú vytvorené fyzické predpoklady na prístup k týmto sieťam. Je to, samozrejme, veľmi pozitívna zmena. No ďalším problémom, pre ktorý sú tieto siete prakticky naďalej nedostupné pre moje rodiny žijúce v medzigeneračnej chudobe, sú financie: vysoké ceny za vodovodné prípojky, poplatky za spotrebu a ďalšie súvisiace platby za tieto služby. K tomuto problému sa pridáva ďalší: nevysporiadané pozemky, na ktorých sa obydlia mojich rodín nachádzajú. Vo väčšine prípadov ide o neformálne obydlia. Proces odkúpenia pozemkov je pre ich obyvateľov a obyvateľky administratívne a finančne taký náročný, že väčšina z nich na majetkové vysporiadanie jednoducho nedosiahne. Rodiny sa strácajú v spleti byrokracie, s ktorou sa musia popasovať, hoci ich šance na úspech vyzerajú mizivé.
Príbytky dotknutých rodín poskytujú zväčša veľmi malý životný priestor, vzhľadom na počet ľudí, ktorí v nich žijú. Ide o rôznym spôsobom upravené, respektíve rozšírené stavby, často neformálne a s rôznymi lokálnymi špecifikami. Väčšina rodín nelegálne odoberá elektrinu, prostredníctvom napojenia na odberné miesto svojich blízkych alebo príbuzných. V komunite, kde žijú moje rodiny, pôsobí aj nezisková organizácia Projekt DOM.ov. Vďaka spolupráci s ňou sa tri z mojich rodín stali legálnymi odberateľmi elektrickej energie. Rozhodla som sa vám priblížiť príbehy niekoľkých mojich rodín a ich túžby po lepšom bývaní. Opíšem len časť prekážok, na ktoré narážajú vo svojich životoch v medzigeneračnej chudobe. Verím však, že tak pomôžem sprostredkovať aspoň určitú predstavu o tom, ako medzigeneračná chudoba ovplyvňuje životy ľudí, ktorých sa priamo týka.
Petra a Ivan
Svieti slnko a kŕdeľ najmenších detí pani Petry ma obkolesí a chytá za ruky. Spoločne kráčame k maringotke, v ktorej bývajú. V maringotke žije pani Petra s manželom Ivanom a deviatimi školopovinnými deťmi. Keď k nim prídem, majú zakaždým čisto a poriadok. Maringotka je rozdelená na dve miestnosti. V prednej časti je kuchynská linka, stôl, stoličky, rozkladacia pohovka a stará piecka na drevo. V zadnej časti je len veľká posteľ, na ktorej spáva väčšina detí. V maringotke nemajú pitnú vodu a elektrinu majú napojenú od suseda, ktorému platia každý mesiac, nie malé sumy. Celá domácnosť je vybavená jednoducho a skromne, so základnými spotrebičmi. Mimo domu je postavené suché WC.
Pri rozhovoroch s rodinou sa postupne ukazuje, že ich hlavnou potrebou a túžbou je lepšie a dôstojnejšie bývanie. S tým súvisí aj túžba, aby sa pánovi Ivanovi podarilo nájsť si stálu prácu na pracovnú zmluvu.
Rodina žije na okraji komunity a patrí medzi tie najchudobnejšie. Aj napriek hlbokej biede majú manželia svoje plány a ciele. Na to, aby sa z extrémnej životnej situácie vymanili, to, žiaľ, nestačí.. Zdroje, ktorými rodina disponuje, sú veľmi obmedzené. Odráža sa to aj na možnostiach, ako jej dokážeme v rámci programu FILIP pomôcť. Napriek snahe manželov často uviazneme pri riešení dennodenných problémov, kvôli ktorým sa nevedia posunúť ďalej: od záškoláctva cez neustále zdravotné problémy niektorého z detí po neúspešné hľadanie práce pána Ivana na pracovnú zmluvu. Rodina tak žije vo finančnej neistote a prepadáva sa do dlhov. Prekážkami pri hľadaní práce pre pána Ivana sú tiež jazyková bariéra, neukončené vzdelanie či nedostatočné pracovné skúsenosti v inej oblasti ako sú pomocné práce na stavbe a v lese. Limitov v živote rodiny žijúcej v extrémnej generačnej chudobe je, pravdaže, oveľa viac.
S pánom Ivanom sa väčšinou stretávame až popoludní, pretože cez deň je v práci. Jediné obdobie, v ktorom nepracoval, bolo počas zimných mesiacov, teda v čase, keď sa výstavba pozastavuje. Malý zárobok za ťažkú prácu je druhá smutná realita nádenníckej práce človeka z prostredia medzigeneračnej chudoby. Napriek tomu sa mu počas našej spolupráce podarilo našetriť menšiu sumu peňazí.
Vytvoriť si akékoľvek úspory je pre ľudí v medzigeneračnej chudobe nesmierne ťažké. Ak sa im aj podarí nejaké financie odložiť, takmer vždy sa udeje niečo, kvôli čomu o rezervu zas rýchlo prídu. Či už je to narodenie dieťaťa v rodine, alebo nečakané výdavky, napríklad keď si niekto v širšej rodine potrebuje požičať, lebo je v ešte horšej situácii. V prostredí medzigeneračnej chudoby je nepredstaviteľné nepožičať druhému, ak máte, i keď sami tie peniaze potrebujete.
Pán Ivan z našetrených peňazí kúpil stavebný materiál, z ktorého postavil oporné múry menšieho domu, hneď vedľa ich maringotky. Potom výstavba zastala. Rodine sa totiž narodilo ďalšie dieťa a nie je finančne stabilizovaná. Muž sa rozhodol pomáhať žene so starostlivosťou o domácnosť a ostatné deti, preto vyhodnotil, že musí zostať pracovať v blízkosti domova. Dovtedy striedal práce na stavbách na Slovensku aj v Čechách. Našiel si preto po prvýkrát prácu v neďalekej fabrike, kam denne dochádza. Zatiaľ nedostal zmluvu o pracovnom pomere, pracuje iba na dohodu. Verí, že sa to zmení. Súčasný príjem rodiny nestačí na dokončenie stavby. Pán Ivan však stále dúfa, že sa mu dom podarí dostavať a veľmi by ho chcel oficiálne napojiť na obecný vodovod s pitnou vodou. Aj to je dôležitá súčasť ich túžby po lepšom bývaní. Hlavne po narodení najmladšieho dieťaťa, ktoré v súvislosti so zlou kvalitou vody opakovane trpelo závažnými zdravotnými problémami. Rodičia so staršími deťmi nosia pitnú vodu z obecného vodovodu. Voda stojaca v bandaskách sa ľahko stáva zdrojom rôznych bakteriálnych infekcií. Napriek tomu ešte donedávna v časti obce, kde rodina býva, neexistoval žiadny prístup ku kanalizácii či pitnej vode. Situácia sa zmenila až keď sa obec pustila do realizácie projektu rozšírenia verejného vodovodu a verejnej kanalizácie. Hoci aj rodiny bývajúce v tejto okrajovej časti komunity sa dnes môžu oficiálne pripojiť na rozvod pitnej vody verejnú kanalizáciu, pre Petru a Ivana zostáva táto možnosť stále nedostupná. Najmä kvôli nedostatku financií.
Pred Petrou a Ivanom je ešte dlhá cesta k lepšiemu a dôstojnejšiemu bývaniu. Nie však nemožná. Mojou úlohou bude preto aj naďalej rodinu podporovať v napĺňaní ich cieľov a sprevádzať ich v labyrinte dostupných administratívnych nástrojov.
Monika a Michal
Rodina si pri vstupe do programu FILIP stanovila ako hlavné ciele nájsť prácu pre muža a zlepšiť svoje bývanie.
Podmienky bývania v lokalite, v ktorej sa rodina nachádza, sú zlé a vzdialené od štandardného bývania strednej vrstvy. Cesta k domu rodiny je neupravená, mimo letných mesiacov býva často mokrá a plná blata, prípadne zľadovatená. Udržiavať dom v takýchto podmienkach je náročné. Obzvlášť, keď v domácnosti žije jedenásť detí, ktoré sa neustále sa presúvajú medzi školou, kamarátmi a domácnosťou.
Rodina býva v starom obydlí pristavanom k druhému rodinnému domu patriacemu širšej rodine. Obydlie manželov má dokopy tri miestnosti.
Pri vchode do domu ma víta pani Monika spolu s najmenšími dvojičkami, ktoré už začínajú chodiť. Vstupujem rovno do kuchyne, kde sa nachádza stará piecka na drevo, stôl s lavicami a kuchynská linka. Rodina má v dome prívod vody, ktorá je dostupná dvakrát do dňa na dve hodiny. Napriek týmto náročným podmienkam sú deti vždy čisté a upravené. Elektrinu rodina odoberá oficiálne a platí za ňu pravidelné mesačné poplatky. Mimo domu, na dvore sa nachádza suché WC.
Na zemi je otrhaný skromný koberec, na ktorom sa hrajú dvojičky so svojimi o niečo staršími súrodencami. Pani Monika má vždy pre deti niečo navarené. Časť z nich je už v škole na rannom vyučovaní a zvyšok sa hrá doma a čaká na poobedné vyučovanie v škole. Pani uprace stôl, pozve ma, aby som sa usadila, a ponúkne ma kávou. Manžel pani Moniky je v práci. Je zamestnaný v miestnej škole ako kurič na pracovnú zmluvu na dobu určitú. V práci sa mu páči a je spokojný. Prácu sme pánovi Michalovi pomáhali nájsť v spolupráci s obcou a miestnou školou. Podmienkou na jeho zamestnanie bolo, aby sa rekvalifikoval. V spolupráci s Úradom práce a pánom Michalom sme spoločne odkomunikovali všetko, čo bolo treba, predložili a vypísali všetky potrebné dokumenty. Potom ako úspešne absolvoval kurz a urobil skúšky, ho obec zamestnala. Rodina tak získala stabilný a pravidelný mesačný príjem. Pani Monika verí, že mužovi zmluvu predĺžia na dobu neurčitú.
Keď sa rodina finančne stabilizovala, teda muž začal prinášať domov pravidelne mzdu, mohli sme sa pustiť do ďalšieho ich cieľa – vysporiadať bývanie. Spoločne sme zistili, že dom manželom Monike a Michalovi nepatrí, nakoľko neprebehlo dedičské konanie po dávno zomrelých rodičoch pani Moniky. Tá v dome oboch rodičov doopatrovala. Následne sme preto iniciovali, po niekoľkotýždňovej komunikácii s notárom a rodinou, dodatočné dedičské konanie. Jeho záverom bolo úspešné prepísanie polovice domu na pani Moniku. V ďalšom kroku bolo potrebné riešiť vlastníctvo druhej polovice domu po otcovi.
Aj po úspechoch sme pokračovali v debatách o ich plánoch a cieľoch. Usúdili, že keďže teraz majú stabilný príjem, vedia si zo mzdy odkladať nejakú menšiu časť a z nasporených peňazí zlepšiť svoje bývanie. Po niekoľkých mesiacoch rozhovorov, plánovania a šetrenia mala rodina konkrétny plán, ktorý bola pripravená zrealizovať.
Počas leta sa pustili do práce a z nasporených peňazí urobili v celom obydlí nové stierky, vymaľovali všetky miestnosti, kúpili nový nábytok vrátane postelí. Tiež vybudovali prieduchy, pomocou ktorých vykúria všetky miestnosti. Doposiaľ bolo teplo len v kuchyni, takto bude teplo v celom dome. Na novú piecku im už nezostalo, ale i tak urobila rodina kus práce, aby sa cítila vo svojom bývaní lepšie. A ja ich budem naďalej sprevádzať a podporovať na ich ceste, aby postupovali podľa svojich plánov – vybudovať kúpeľňu či kúpiť novú piecku.
Lenka a Peter
Kráčam k rodine pani Lenky a pána Petra, ktorí žijú spolu so svojimi tromi maloletými deťmi v murovanom rodinnom dome na druhom konci obce. Rodinný dom má tri priestranné, pekne zariadené izby aj kúpeľňu. Manžel pracuje na pracovnú zmluvu, takže má stabilný a pravidelný mesačný príjem.
Cestou k rodine míňam veľkých psov, ktorí vyzerajú nebezpečne, preto radšej prejdem na druhú stranu cesty. Pri dome ma vítajú dva menšie psy, ktoré už čakajú na maškrty a veselo vrtia chvostom, skáču a chcú sa hrať. Dostať sa cez ne k dverám domu nie je ľahké. Pani otvára dvere a odháňa psy, pritom na mňa s ľútosťou pozerá a krúti hlavou. Došlo mi, že som posiata odtlačkami psích labiek… Usmejem sa a po pozvaní vstupujeme spolu s pani Lenkou do domu. Manžel sedí za stolom, popíja kávu a fajčí. Pán Peter je človek, ktorý rád rozpráva, a naše rozhovory neraz končia pri témach, ako sú chudoba Rómov, diskriminácia, nerovnosť medzi ľuďmi či život v komunite. Popri tom sa ich veľa pýtam. Najmä manžel pani Lenky sa rozhovorí o konkrétnych plánoch, o tom, čo by chceli zlepšiť a zmeniť.
Ciele, ktoré si stanovili pri vstupe do programu FILIP, boli riešiť svoje dlhy a zlepšiť svoje bývanie. Pán Peter sa zadlžil niekoľkými pôžičkami, z ktorých financoval stavbu svojho rodinného domu. Dom si staval svojpomocne. Počas pandémie prišiel o prácu, prestal platiť pôžičky a zadlžil sa.
Keď sme sa rozprávali o lepšom bývaní, zisťovala som, čo to pre nich presne znamená a ako si ho predstavujú. Pre manželov to znamenalo postaviť si kotolňu, zaviesť do celého domu centrálne kúrenie, aby bol vykurovaný rovnomerne, a hlavne si zlegalizovať elektrinu a nebyť tak závislí na dobrej vôli príbuzných, od ktorých ju odoberajú. Neraz sa stalo, že ich kvôli nejakému konfliktu jednoducho od elektriny odpojili. V neposlednom rade chceli manželia odkúpiť od obce pozemok, na ktorom stojí ich rodinný dom, do osobného vlastníctva. A v neskoršej budúcnosti by chceli legalizovať aj celé svoje bývanie.
Počas našej spolupráce sa rodine podarilo viacero svojich cieľov a plánov zrealizovať. Čo sa týka legalizácie elektriny, zhodou okolností v časti obce, kde rodina býva, spustila organizácia s názvom projekt DOM.ov svojpomocnú výstavbu rodinných domov. To bola veľká príležitosť aj pre Lenku a Petra. Po niekoľkých našich rozhovoroch sa rodina zapojila do spolupráce s projektom DOM.ov. Následne, po mesiacoch prác a vybavovania administratívy, sa stali oficiálnymi odberateľmi elektrickej energie. Mať vlastnú elektrinu bolo pre pána Petra a pani Lenku veľmi dôležitým medzníkom v ich živote. Počas môjho sprevádzania rodiny sa manželom tiež podarilo postaviť kotolňu a zaviesť v dome centrálne kúrenie.
Čo ešte rodinu čaká, je vysporiadanie dlhov a odkúpenie pozemku a neskôr aj legalizácia bývania.
Laura a Ján
Mladá rodina s piatimi malými deťmi žije na úplnom konci vybetónovanej ulice, v „chyži“, ako sami nazývajú svoj príbytok. Za chyžou sa nachádza už len jarok s potokom, v ktorom sa zhromažďujú splašky a odpad. Chyža je postavená z rôznych materiálov a pozostáva z dvoch miestností. V prednej je kuchynská linka, vedľa nej stôl, za ktorým sedím spolu s pani Laurou. Hneď oproti je piecka, pri ktorej sedí manžel s najmladšou dcérou. Ostatné deti behajú okolo nás a hrajú sa. Kuchyňa je prepojená s druhou miestnosťou, kde je veľká posteľ a skrinky. Chyžka je bez kúpeľne a bez pitnej vody. Mimo chyže sa nachádza suché WC.
Manželia spočiatku rozprávali málo. Trvalo dlhší čas, kým sme si vybudovali taký vzťah, aby mi začali rozprávať o sebe a problémoch, na ktoré narážajú.
Pani Laura je na rodičovskej dovolenke. Pán Ján robí na fuškách, má viaceré prechodené zdravotné problémy, ktoré dlhodobo nerieši. Pán Ján sa cíti neisto v kontakte s úradmi a inštitúciami, uvedomuje si jazykovú bariéru. Aj z toho vyplývajú jeho zlé skúsenosti, odpor k inštitúciám a nepochopenie.
Z našich rozhovorov vyplynulo, že rodina disponuje veľmi malými zdrojmi. Žijú vo veľkej biede, manžel má dlhy a príjem rodiny je nízky. Jediným stabilným príjmom je rodičovský príspevok pani Laury. Na stretnutiach sa neraz zúčastňovala aj ich širšia rodina – Jánova mama, babka i teta, neskôr i jeho otec.
Počas našich stretnutí sme veľa času strávili obyčajnými rozhovormi o sebe a o ich živote. Počúvala som, aké majú sny, ako premýšľajú, čo im pomáha a s čím sa trápia. Pri jednej mojej návšteve, keď neboli mladí doma, ma zavolal Jánov otec do svojej domácnosti. Starý pán mi pustil svadobné video, rozprával, ako vyzerá správny bašavel aj o svojej mladosti.
Nakoľko zdroje pani Laury a pána Jána sú veľmi slabé, finančná nestabilita ich rodiny je vysoká. V takejto situácii je pre rodinu nereálne uskutočňovať ciele, ktoré si vyžadujú finančné náklady. Cieľom sa preto stali spoločné rozhovory o tom, ako a čím práve žijú, a samotné budovanie vzájomnej dôvery. Postupne sa do spoločných rozhovorov čoraz viac zapájali aj Jánovi rodičia, ktorých vplyv som vnímala veľmi pozitívne. Spoločnou podporou a sprevádzaním si Ján postupne vybavil občiansky preukaz, zaevidoval sa na úrade práce, a tým zastavil rast svojho dlhu na zdravotnom poistení.
Neskôr začal pán Ján hovoriť o tom, že by chcel novú chyžu. Dcéry rastú a musia sa chodiť sprchovať k babke, chodiť na WC von v zime či v daždi . Chcel by pre svoje deti lepší život. Začal rozmýšľať o ich bývaní inak ako doposiaľ. S manželmi sme sa preto začali rozprávať o tom, čo by na to potrebovali. Pán Ján si uvedomoval, že je to v prvom rade pravidelný príjem. Ukázalo sa, aké prínosné môže byť, ak sú na našich stretnutiach prítomní aj starí rodičia. Z našich rozhovorov vyplynulo, že aj medzi našimi stretnutiami začali rodičia s mladými viac rozoberať ich situáciu, vyjadrovať nespokojnosť s tým, ako bývajú mladí s deťmi a diskutovať o možnostiach, ako to zmeniť. Neskôr Jánov otec na jednom zo stretnutí navrhol, že sa za svojho syna prihovorí v miestnej fabrike, kde pracuje už dlhé roky. Stalo sa – a pána Jána prijali na pracovnú zmluvu. Mladí mohli pomaly začať premýšľať, čo chcú zmeniť a zlepšiť na svojom bývaní.
Bohužiaľ, po úspešných mesiacoch v práci a finančnom zastabilizovaní rodiny sa pánovi Jánovi stal vážny úraz. Pán Ján je dodnes práceneschopný. Uvidíme, ako to ovplyvní jeho pracovný pomer, dohodnutý zatiaľ len na dobu určitú, a celkovú situáciu a plány rodiny.
Medzigeneračná chudoba je pre rodiny toxická
Keď som dopísala príbehy jednotlivých rodín, uvedomila som si, aká je medzigeneračná chudoba neuveriteľne toxická. Aké ďalekosiahle sú jej vplyvy na životy ľudí a rodín, s ktorými spolupracujem. Chudoba sa často chápe ako život bez dostatočných zdrojov. Zdroje rodín žijúcich v medzigeneračnej chudobe sú väčšinou veľmi obmedzené. Svoju prácu mentorky vnímam ako jednu z možností účinnej, praktickej pomoci ľuďom žijúcim v medzigeneračnej chudobe. Mentoring chápem ako spôsob budovania vzťahov s ľuďmi z marginalizovaných komunít. Na budovanie týchto vzťahov je potrebné poznať nepísané pravidlá chudoby, ako aj strednej vrstvy. A cieľom týchto vzťahov je prostredníctvom podpory a s rešpektom pomôcť rodinám či jednotlivcom na ceste k úspechom. Samozrejme, to, čo sa považuje za úspech z pohľadu chudoby, z pohľadu strednej triedy dokáže skutočne doceniť málokto. Ako úspech u svojich rodín žijúcich v chudobe vnímam napríklad to, že si rodina dokáže usporiť na vymaľovanie domu, legalizáciu elektrickej prípojky či zakúpenie základného stavebného materiálu, aby si vybudovali kúpeľňu. V ešte lepšom prípade aj na odkúpenie pozemku do osobného vlastníctva či dokonca legalizáciu bývania.
Mentoring pomáha meniť životy ľudí v medzigeneračnej chudobe, no nezaobíde sa bez systémovej pomoci na úrovni štátu. Iba vzájomnou synergiou týchto dvoch typov pomoci sa môžu postupne zlepšovať podmienky ľudí žijúcich v medzigeneračnej chudobe – tak, aby sme nakoniec mohli hovoriť o jej odstraňovaní.