TLAČOVÁ SPRÁVA AMNESTY INTERNATIONAL
9. júla 2024
Právo na pokojné zhromažďovanie v Európe čelí vážnym útokom. Európske štáty čoraz viac stigmatizujú a kriminalizujú pokojných demonštrantov a demonštrantky a potláčajú ich práva. Amnesty International v novej výskumnej správe s názvom Nedostatočná ochrana a nadmerné obmedzenia: Právo na protest v 21 krajinách Európy uvádza, že analyzované krajiny zavádzajú neopodstatnené opatrenia na obmedzenie pokojných protestov a uchyľujú sa k čoraz represívnejším prostriedkom na potlačenie kritických hlasov.
Správa odhaľuje trend, ktorý badať na celom kontinente: represívne zákony, používanie nadbytočnej alebo neprimeranej sily, svojvoľné zatýkanie a stíhanie, neoprávnené alebo diskriminačné obmedzenia, ako aj čoraz častejšie používanie invazívnych sledovacích technológií vedú k systematickému obmedzovaniu práva na protest.
„Výskum Amnesty International vykresľuje hlboko znepokojujúci obraz celoeurópskeho útoku na právo na protest. Na celom kontinente úrady očierňujú a nezákonne trestajú ľudí, ktorí pokojne protestujú, bránia im v protestoch a odrádzajú ich od občianskej neposlušnosti.
Pokojný protest zohral v histórii kľúčovú úlohu pri dosahovaní mnohých práv a slobôd, ktoré dnes považujeme za samozrejmé. Napriek tomu dnes v celej Európe represívne zákony a politiky v kombinácii s neoprávnenými praktikami a zneužívaním sledovacích technológií vytvárajú toxické prostredie, ktoré predstavuje vážnu hrozbu pre pokojné protesty a demonštrácie. Aj keby sme boli svedkami jediného z týchto javov v jedinej krajine, bolo by to znepokojujúce. Desiatky takýchto represívnych taktík v kontinentálnom meradle sú vyslovene desivé,“ uviedla generálna tajomníčka Amnesty International Agnès Callamard.
Policajné opatrenia, beztrestnosť a dohľad
Organizácia v správe konštatuje, že polícia v skúmaných krajinách vo veľkej miere používa neprimeranú a/alebo nadbytočnú silu proti pokojným demonštrantom a demonštrantkám vrátane použitia tzv. menej smrtiacich zbraní. Nahlásené incidenty viedli k vážnym a niekedy trvalým zraneniam vrátane zlomených kostí a vybitých či zlomených zubov vo Francúzsku, Nemecku, Grécku a Taliansku, amputácii ruky vo Francúzsku, amputácii semenníka v Španielsku a vykĺbených kostí, poškodenia očí a vážnych úrazov hlavy v Španielsku. V niektorých krajinách sa miera použitia policajnej sily dá považovať za mučenie alebo iné zlé zaobchádzanie. V Belgicku, Fínsku, Francúzsku, Nemecku, Poľsku, Slovinsku, Srbsku, Švajčiarsku a Taliansku ozbrojené zložky použili nadmernú silu voči deťom a mladistvým.
Výskum zaznamenal prípady z mnohých krajín vrátane Belgicka, Francúzska, Grécka, Nemecka, Portugalska, Rakúska, Spojeného kráľovstva, Srbska, Slovinska, Španielska, Švajčiarska, Talianska a Turecka, v ktorých polícia za svoje konanie neniesla žiadnu alebo nedostatočnú zodpovednosť. Jednotlivé štáty čoraz častejšie využívajú aj moderné technológie na cielené a masové sledovanie protestujúcich. To zahŕňa sledovanie a monitorovanie aktivít, zhromažďovanie, analýzu a ukladanie údajov. Viaceré štáty rozšírili svoje právomoci na sledovanie prostredníctvom právnych predpisov. K týmto zmenám došlo bez toho, aby krajiny zaviedli primerané záruky na ochranu práv sledovaných osôb, čím zjednodušili zneužívanie týchto postupov.
V Európe došlo k výraznému nárastu používania technológií na rozpoznávanie tvárí. Túto technológiu v súčasnosti používajú orgány činné v trestnom konaní v 11 skúmaných krajinách a ďalších šesť skúmaných krajín plánuje zaviesť jej používanie v blízkej dobe. Používanie technológií na rozpoznávania tvárí na identifikáciu demonštrantov a demonštrantiek predstavuje nerozlišujúce masové sledovanie. Žiadne ochranné opatrenia nemôžu zabrániť škodám, ktoré takéto sledovanie spôsobuje. Amnesty International preto vyzýva na úplný zákaz tejto technológie.
Démonizácia protestov
Správa identifikuje znepokojujúci trend stigmatizácie a delegitimizácie protestov a protestujúcich zo strany štátnych orgánov. Vo všetkých sledovaných krajinách je bežná škodlivá rétorika štátnych predstaviteľov a úradníkov, ktorí protestujúcich označujú ako „teroristov“, „zločincov“, „zahraničných agentov“, „anarchistov“ a „extrémistov“. Táto negatívna rétorika sa často využíva na ospravedlnenie zavádzania stále prísnejších zákonov.
Pokojné prejavy občianskej neposlušnosti sa čoraz častejšie označujú za ohrozenie verejného poriadku alebo dokonca národnej bezpečnosti. To poskytuje štátnym orgánom falošnú zámienku na zavedenie obmedzení a obchádzanie medzinárodných záväzkov v oblasti ľudských práv.
Obzvlášť rozšírená bola démonizujúca rétorika vysokopostavených politikov, ktorí reagovali na protesty vyjadrujúce solidaritu s Palestínčanmi. Britský minister vnútra označil demonštrácie za „nenávistné pochody“ a britský premiér za „vládu davu“. V Slovinsku v roku 2021 vtedajší premiér demonštrantov vyzval, aby „išli domov, odkiaľ prišli“, a v roku 2023 úrady vyzvali svojich sledovateľov na sieti X (bývalý Twitter), aby si protestujúcich fotografovali, pretože by to mohli byť „teroristi“.
Štátne orgány v Nemecku, Taliansku, Španielsku a Turecku klimatických aktivistov označili za „ekoteroristov“ a „zločincov“. Okrem toho na nich zacielili ustanovenia súvisiace s terorizmom a zákony týkajúce sa boja proti organizovanému zločinu a ochrany národnej bezpečnosti.
Legislatíva zameraná na potláčanie a kriminalizáciu protestov
V celej Európe štáty porušujú svoje medzinárodné právne záväzky rešpektovať, chrániť a uľahčovať pokojné zhromaždenia, odstraňovať prekážky pri organizácii protestov a vyhýbať sa neoprávneným zásahom do výkonu práva na pokojné zhromažďovanie.
Hoci všetkých 21 krajín skúmaných v správe ratifikovalo kľúčové ľudskoprávne dohovory na ochranu práva na pokojné zhromažďovanie, mnohé z nich neimplementovali medzinárodné a regionálne ustanovenia do vnútroštátneho práva. V kombinácii s prijímaním nových represívnych zákonov, rozsiahlymi obmedzeniami a zaťažujúcimi požiadavkami tak vytvárajú čoraz nepriateľskejšie prostredie pre organizátorov a účastníčky protestov.
Počas uplynulých rokov európske vlády zaviedli rozsiahle obmedzenia práva na protest. Z výskumu Amnesty International vyplýva, že obmedzenia sa často opierali o vykonštruované dôvody. Úrady na potlačenie pokojného disentu využívali zámienky ochrany „národnej bezpečnosti“ a „verejného poriadku“.
Tieto zámienky, ktoré sa v regióne počas uplynulých mesiacov používali na zákaz alebo prísne obmedzenie demonštrácií solidarity s Palestínčanmi, nie sú v súlade so zásadami zákonnosti, nevyhnutnosti a proporcionality. Naopak, tieto vykonštruované dôvody posilňujú rasové predsudky a stereotypy. Vo viacerých skúmaných krajinách bolo počas solidárnych protestov na podporu práv Palestínčanov zakázané používať určité slogany a symboly, pričom polícia tieto zákazy presadzovala násilím.
V mnohých skúmaných krajinách majú organizátorky protestov povinnosť oznámiť plánovaný protest úradom a za nedodržanie tejto povinnosti im hrozia administratívne a/alebo trestné sankcie. Takéto postupy sú zásahom do ľudských práv a štáty ich často využívajú spôsobom, ktorý je podľa medzinárodného práva neodôvodnený a neprijateľný. V Belgicku, Luxembursku, Švajčiarsku a Švédsku musia organizátori protestov dokonca požiadať o povolenie na usporiadanie demonštrácie.
Neoznámenie protestu vopred, resp. nepožiadanie o povolenie sa využíva ako zámienka na to, aby sa zhromaždenie považovalo za „nezákonné“. Takéto zhromaždenie je možné rozpustiť, účastníctvo a organizátorov zatknúť a potrestať.
V niektorých krajinách sú organizátorky zo zákona povinné udržiavať bezpečnosť a poriadok počas zhromaždení, hradiť náklady na verejné služby, ako je čistenie ulíc, bezpečnosť a poskytovanie záchranných služieb, alebo na ne prispievať, či dokonca ich možno brať na zodpovednosť za konanie účastníctva a vymáhať od nich prípadné náklady spôsobené konaním účastníkov.
V ôsmich krajinách sa protesty nesmú konať na určitých miestach, ako napríklad v okolí vládnych budov, parlamentov a iných verejných budov. Podobný zákaz nedávno prijal slovenský parlament. Štyri krajiny zaviedli časovo podmienené zákazy protestov a niekoľko krajín zaviedlo obmedzenia súvisiace s „obsahom“ protestov. Každému, kto tieto pravidlá poruší, hrozia administratívne a trestnoprávne sankcie.
Útok na prejavy občianskej neposlušnosti
Napriek tomu, že pokojná občianska neposlušnosť, čiže úmyselné porušenie zákona z ideových dôvodov, je chránená právom na pokojné zhromažďovanie, štáty ju stále častejšie označujú ako „ohrozenie“ verejného poriadku a/alebo národnej bezpečnosti a reagujú na ňu čoraz tvrdšími metódami vrátane zbytočného rozháňania protestov zo strany polície, používania neprimeranej sily, zatýkania na základe nejasných zákonov či prísnych sankcií vrátane trestu odňatia slobody.
Ochromujúci účinok a diskriminácia
Nerozlišujúci masový dohľad, tvrdé policajné zásahy, zaťažujúce požiadavky a riziko trestných sankcií vyvolávajú strach a odrádzajú ľudí od účasti na zhromaždeniach.
Tento „ochromujúci efekt“ neprimerane zasahuje ľudí z marginalizovaných skupín, ktorí beztak čelia vyššiemu riziku násilia, nerovnosti, rasovej a inej diskriminácie zo strany štátnych úradníkov. Ľudia z marginalizovaných skupín tak čelia väčším prekážkam v účasti na protestoch a hrozia im za ňu aj silnejšie represálie.
Vo viacerých krajinách ovplyvnila zavedené obmedzenia (vnímaná či prisudzovaná) identita organizátorov a účastníčok protestov, ako aj dôvody, pre ktoré sa mobilizujú. Zdá sa, že mnohé krajiny rozlišujú medzi rôznymi protestnými hnutiami, skupinami a motiváciami protestujúcich diskriminačným spôsobom. Obmedzenia uvalené na protesty, ktoré organizovali napríklad rasizované skupiny, LGBTI+ ľudia a migranti, žiadatelia o azyl alebo ľudia na úteku – resp. na solidárne protesty na podporu týchto skupín – úrady odôvodňovali závermi založenými na rasových a rodových stereotypoch, ktoré sú prejavom inštitucionálneho rasizmu, homonegativity, transnegativity a iných foriem diskriminácie.
V Nemecku v rokoch 2022 a 2023 preventívne zakázali demonštrácie pri príležitosti výročia palestínskej nakby (katastrofy), nakoľko očakávané účastníctvo polícia charakterizovala na základe škodlivých diskriminačných stereotypov ako „náchylné k násiliu“. V Poľsku a Turecku LGBTI+ ľudia už mnoho rokov zažívajú zvýšenú mieru diskriminačných obmedzení, ako aj obťažovanie zo strany štátnych orgánov.
„Právu na protest v Európe hrozí zánik. Ľudia, ktorí vyjdú do ulíc, sa stretávajú s lavínou čoraz represívnejších obmedzení, trestných sankcií, štátneho násilia, diskriminácie a všadeprítomného dohľadu. Napriek týmto útokom však ľudia stále protestujú, aby si zachovali ťažko vybojované práva a zabezpečili si nové práva. Namiesto obmedzovania pokojných protestov a trestania ľudí, ktorí vyjdú do ulíc, musia štáty v celej Európe úplne prehodnotiť svoj prístup. Štáty by mali protesty uľahčovať, a nie umlčiavať. Represívna sieť prijatých zákonov sa musí zreformovať tak, aby bola v súlade s medzinárodnými záväzkami v oblasti ľudských práv,“ uviedla vedúca kampane v európskej regionálnej kancelárii Amnesty International Catrinel Motoc.
Skúmané krajiny a kontext
Výskum sa zameral na nasledovné krajiny: Belgicko, Česko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Maďarsko, Nemecko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Slovinsko, Spojené kráľovstvo, Srbsko, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Turecko.
Projekt je súčasťou celosvetovej kampane Amnesty International Máme právo kričať za práva, ktorej cieľom je brániť právo na protest na celom svete.