TLAČOVÁ SPRÁVA AMNESTY INTERNATIONAL
3. FEBRUÁRA 2026
Útok USA na Venezuelu z 3. januára predstavuje nezákonné použitie sily podľa Charty OSN a ďalej ohrozuje medzinárodný poriadok. Kruté zločiny proti ľudskosti, ktoré vláda Nicolása Madura páchala na venezuelskom obyvateľstve, zostávajú bez spravodlivosti a bez záruk, že sa nebudú opakovať, upozornila Amnesty International.
„Vojenská operácia USA vo Venezuele je jasným porušením Charty OSN. Ide o akt agresie, ktorý ohrozuje civilistov a rozkladá ochranné mechanizmy medzinárodného práva. Použitie sily zo strany administratívy Donalda Trumpa bolo nezákonné. Zároveň môže povzbudiť ďalšie štáty k protiprávnym krokom a otvoriť cestu k podobným zásahom USA v budúcnosti,“ uviedla generálna tajomníčka Amnesty International Agnès Callamard.
Ako sám prezident Trump vyhlásil, útok z 3. januára vo veľkej miere motivovala snaha o kontrolu nad prírodnými zdrojmi a geopolitickou mocou v regióne. Následne si otvorene nárokoval právomoc usmerňovať politiku vo Venezuele.
Robil tak aj napriek tomu, že dočasná prezidentka Delcy Rodríguezová navonok používa vzdorovitú rétoriku. V praxi so Spojenými štátmi spolupracuje.
Beztrestnosť pokračuje
V prostredí nestabilnej vnútornej situácie a pretrvávania represívneho štátneho aparátu čelí venezuelské obyvateľstvo rastúcim zásahom USA. Rovnako čelí zlyhaniu pri poskytovaní komplexných a trvalých riešení v oblasti ľudských práv a hrozbám ďalšieho poškodzovania ich práv a bezpečnosti.
„Beztrestnosť za zločiny proti ľudskosti venezuelské orgány pod vedením Madura páchali viac než desať rokov. Tá pokračuje aj za úradujúcej vlády Delcy Rodríguezovej. Hoci orgány prepúšťajú niektorých väznených, neprijali žiadne zmysluplné kroky smerom k spravodlivosti ani k záruky nedopustenia sa opakovaného porušenia. Zároveň pokračujú hrozby voči občianskemu priestoru a obhajcovia a obhajkyne ľudských práv spolu s ich organizáciami naďalej čelia riziku prenasledovania a kriminalizácie,“ dodala Callamard.
„Buďme jasní: Amnesty International jednoznačne odsudzuje nezákonné použitie sily zo strany Spojených štátov aj mnohé kruté zločiny venezuelských orgánov proti obyvateľstvu Venezuely. Odsúdenie nezákonnej vojenskej akcie USA nesmie zatieniť naliehavú potrebu prebratia zodpovednosti a nápravy za dlhý zoznam závažných porušení ľudských práv a zločinov proti ľudskosti venezuelskej vlády. Dve nespravodlivosti nikdy nevytvoria spravodlivosť. Potrebujeme, aby plne prebrali zodpovednosť a nápravu za nezákonný útok administratívy Trumpa na Venezuelu aj za porušenia medzinárodného práva, ktorých sa dopustili venezuelské orgány,“ doplnila Callamard.
Trump pohrozil aj ďalším krajinám
Otvorené hrozby prezidenta Trumpa eskalovať jednostranné vojenské zásahy inde vo svete, spolu s vyhláseniami o „riadení“ Venezuely a kontrole jej ropy, urýchľujú rozklad pravidiel medzinárodného práva, ktorých cieľom je chrániť civilistov a predchádzať konfliktom. Tým ohrozujú ľudské práva na celom svete.
Od útoku na Venezuelu prezident Trump pohrozil použitím vojenskej sily voči Kolumbii, Kube, Grónsku, Iránu a Mexiku. Medzitým Čína pokračuje v zastrašujúcich krokoch voči Taiwanu a jeho susedom a Rusko pokračuje v agresii proti Ukrajine a narúša vzdušný priestor NATO.
„Tieto kroky predstavujú premyslené snahy normalizovať prístup ‚silnejší má pravdu‘ v zahraničnej politike a odsúvať Chartu OSN, Ženevské dohovory, zmluvy o ľudských právach a ďalšie piliere medzinárodného poriadku na okraj. Ostatné štáty musia týmto nebezpečným snahám čeliť a brániť globálne pravidlá, ktoré udržiavajú mier, chránia civilistov v konfliktoch a zaručujú ľudské práva všetkých ľudí,“ zdôraznila Agnès Callamard.
Prečo ide o nezákonné použitie sily a akt agresie
Medzinárodné právo je v tomto smere jednoznačné. Článok 2 ods. 4 Charty OSN zakazuje “hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu“. Článok 2 ods. 3 ukladá povinnosť riešiť spory mierovými prostriedkami. Deklarácia o priateľských vzťahoch (rezolúcia Valného zhromaždenia OSN č. 2625) zakotvuje zákaz ozbrojeného zasahovania.
Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN č. 3314 definuje agresiu a uvádza, že prvé použitie ozbrojenej sily v rozpore s Chartou predstavuje hneď na prvý pohľad dôkaz aktu agresie, vrátane bombardovania alebo útokov na ozbrojené sily iného štátu. Operácia z 3. januára presne tieto formy zahŕňala.
Vláda USA začala vojenskú eskaláciu mimosúdnymi popravami v medzinárodných vodách a zajatím Nicolása Madura pod zámienkou boja proti obchodovaniu s drogami. Následne bez akýchkoľvek pochybností odhalila skutočnú motiváciu: kontrolu nad prírodnými zdrojmi Venezuely. Bez ohľadu na meniace sa oficiálne odôvodnenia zostávajú fakty jednoznačné a predstavujú závažné porušenia medzinárodného práva.
Aj keby sme prijali tvrdenia USA o boji proti drogám, výkon donucovacej právomoci na území iného štátu bez jeho súhlasu porušuje jeho suverenitu. Medzinárodné právo tento zákaz uznáva dlhodobo. Obvinenia z obchodovania s drogami nepredstavujú „ozbrojený útok“, ktorý by umožňoval sebaobranu podľa článku 51 Charty OSN.
Existujú len dve výnimky
Medziamerický právny výbor potvrdil, že pre členské štáty Organizácie amerických štátov existujú len dve výnimky zo zákazu použitia sily: sebaobrana a súhlas Bezpečnostnej rady OSN. Ich cieľom je práve ochrana mieru a ľudských práv v regióne.
Útok USA spĺňa tri zo siedmich zakázaných činov, ktoré rezolúcia č. 3314 považuje za akty agresie: inváziu alebo útok ozbrojených síl jedného štátu na územie iného štátu; bombardovanie územia iného štátu alebo použitie zbraní proti nemu; a útok na pozemné, námorné alebo vzdušné sily iného štátu.
Medzinárodné právo v oblasti ľudských práv platí nepretržite. Všeobecný komentár č. 36 Výboru OSN pre ľudské práva jasne uvádza, že akty agresie vedúce k odňatiu života automaticky porušujú článok 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Zároveň zdôrazňuje, že neriešenie sporov mierovými prostriedkami môže porušiť povinnosť chrániť život.
„Žiadna nálepka nemôže zmeniť bombardovanie na ‚presadzovanie práva‘. Rozhodujú fakty, nie politická rétorika. Bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN alebo skutočného výkonu sebaobrany bolo jednostranné použitie sily USA proti Venezuele nezákonné a predstavovalo akt agresie. Právo na život neprestáva platiť len preto, že sa vláda rozhodne ignorovať Chartu OSN,“ uviedla Agnès Callamard.
Situácia vo Venezuele: represívny aparát sa 3. januára nezastavil
Amnesty International a viaceré medzinárodné vyšetrovacie mechanizmy už roky dokumentujú systematickú politiku represie. Zahŕňa svojvoľné zadržiavania, nútené zmiznutia, mimosúdne popravy, mučenie a iné formy zlého zaobchádzania.
Orgány sa pritom zameriavajú najmä na obhajcov a obhajkyne ľudských práv, politickú opozíciu, protestujúcich ľudí, novinárov a novinárky a osoby, ktoré vláda vníma ako kritické.
V roku 2019 Amnesty International dokázalo existenciu rozsiahleho a systematického útoku venezuelských orgánov pod vedením Nicolása Madura proti civilnému obyvateľstvu. Zistilo, že od roku 2014 dochádzalo ku krutým zločinom proti ľudskosti.
Organizácia odvtedy zverejnila ďalšie dôkazy o prenasledovaní, nútených zmiznutiach či iných zločinoch. Zároveň podporila vyšetrovania Vyšetrovacej misie OSN pre Venezuelu a Úradu prokurátora Medzinárodného trestného súdu (ICC), ako aj trestné konania vedené na základe princípu univerzálnej jurisdikcie v Argentíne.
Štátny systém naďalej funguje
„Zločiny proti ľudskosti sa neskončili odchodom Madura. Obete, ľudia, ktorí prežili represiu, a ich rodiny naďalej nesú fyzické aj psychické následky. Osud a miesto pobytu mnohých osôb, ktoré podstúpili nútené zmiznutie, zostávajú neznáme. Štátny systém zodpovedný za tieto zločiny naďalej funguje. Dnes ho navyše podporuje angažovanie USA,“ uviedla Agnès Callamard.
Počas prvých dní dočasnej vlády Delcy Rodríguezovej bezpečnostné zložky a spravodajské služby – civilná Bolívijská národná spravodajská služba (SEBIN) a vojenské Generálne riaditeľstvo vojenskej kontrarozviedky (DGCIM) – spolu s provládnymi ozbrojenými skupinami pokračovali v zadržiavaní ľudí, sledovaní komunít a zastrašovaní osôb podozrivých z podpory útoku z 3. januára.
Zriaďovali kontrolné stanovištia a nútili ľudí odomykať mobilné telefóny na svojvoľné kontroly. Objavili sa správy o svojvoľných zadržaniach, vyhrážkach a odvetných opatreniach. Medzi zadržanými bolo aj 14 novinárov, ktorých neskôr prepustili. Tieto praktiky kopírujú dlhodobo zdokumentované vzorce represie.
Po oznámení hromadného prepúšťania 8. januára získali slobodu stovky ľudí, ktorých orgány nespravodlivo väznili. Dňa 31. januára úradujúca prezidentka Delcy Rodríguezová oznámila amnestiu pre osoby obvinené z trestných činov od roku 1999. Zároveň oznámila zatvorenie väzenského zariadenia El Helicoide, ktoré mali údajne premeniť na sociálne centrum.
Tieto oznámenia vítame. Samotný zákon o amnestii však nestačí, ak chýbajú záruky neopakovania. Tie musia zahŕňať zrušenie represívnych zákonov a rozobratie štátnych inštitúcií, ktoré umožňovali svojvoľné zadržiavania a ďalšie závažné porušenia ľudských práv.
Venezuelské orgány musia okamžite prepustiť všetky osoby svojvoľne zadržiavané bez výnimiek
Amnesty International už v minulosti zaznamenala prípady, keď orgány prepustili väznených ako gesto dobrej vôle. Krátko na to však spustili nové vlny zatýkania. Zároveň nie je jasné, či sa amnestia vzťahuje aj na štátnych činiteľov. Ak by sa tak stalo, zákon by sa stal nástrojom beztrestnosti – a to je neprijateľné.
Zatvorenie El Helicoide samo osebe nedokáže ukončiť závažné porušenia, ku ktorým tam dochádzalo. Miestne organizácie zdokumentovali politicky motivované svojvoľné zadržiavania v desiatkach ďalších zariadení po celej krajine. Existujú aj dôkazy o tajných detenčných centrách fungujúcich mimo akéhokoľvek právneho rámca.
Represívne zákony, ktoré bránia občianskej spoločnosti plnohodnotne obhajovať ľudské práva, zostávajú v platnosti. Naďalej vážne obmedzujú obete, ich blízkych, aktivistov a organizácie v snahe dosiahnuť spravodlivosť a zodpovednosť.
„Venezuelské orgány musia okamžite prepustiť všetky osoby svojvoľne zadržiavané bez výnimiek. Musia bezodkladne ukončiť nútené zmiznutia a mučenie. Zároveň musia zaručiť práva na slobodu prejavu, združovania a pokojného zhromažďovania. Čokoľvek menej prehlbuje cykly porušovania, upevňuje beztrestnosť a odopiera obetiam právo na pravdu, spravodlivosť a nápravu,“ uviedla Agnès Callamard.
Medzinárodná spravodlivosť a nebezpečný precedens
V roku 2020 Úrad prokurátora Medzinárodného trestného súdu uviedol, že existuje „dôvodné podozrenie“, že vo Venezuele dochádzalo k zločinom proti ľudskosti prinajmenšom od apríla 2017. V novembri 2021 prokurátor formálne otvoril vyšetrovanie.
Odvtedy Predbežná komora I a Odvolacia komora ICC povolili pokračovanie vyšetrovania, a to napriek snahám Venezuely ho zastaviť. Zároveň konštatovali, že vnútroštátne orgány nepreukázali skutočné konania voči tým istým kategóriám páchateľov, najmä voči vysokopostaveným predstaviteľom a členom štátnych bezpečnostných zložiek.
Vzhľadom na tento konzistentný vzorec zistení – vrátane zdokumentovanej reťaze velenia, ústrednej úlohy prezidentského úradu v bezpečnostnom a spravodajskom aparáte Venezuely a rozsahu aj systematickej povahy porušení – patrí Nicolás Maduro medzi osoby, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou spadajú do vyšetrovacej a stíhacej pôsobnosti ICC, pokiaľ dôkazy naplnia prahy individuálnej trestnej zodpovednosti podľa Rímskeho štatútu.
„Obete vo Venezuele majú právo na pravdu, spravodlivosť a nápravu za zločiny proti ľudskosti, ktoré prežili. Vyzývame ICC, aby urýchlil svoju prácu vrátane vydávania zatykačov po naplnení dôkazného prahu. Odkladaná spravodlivosť je popretou spravodlivosťou, najmä pre Venezuelčanov a Venezuelčanky, ktorí čakajú už roky, aby boli vypočutí. Súčasné kroky administratívy USA však robia akékoľvek budúce konania voči Nicolásovi Madurovi oveľa zložitejšími,“ uviedla Agnès Callamard.
Nedotknuteľný Trump
Od prijatia tohto kroku prezident Trump fakticky presadzuje postoj, že sa nepovažuje za viazaného medzinárodným právom. Podľa neho je západná pologuľa regiónom, ktorý majú Spojené štáty právo kontrolovať podľa vlastného uváženia. A to aj prostredníctvom ozbrojenej sily. Tento postoj sa čoraz častejšie označuje ako takzvaná „Donroe doktrína“.
Nejde o prvé jednostranné použitie sily zo strany Spojených štátov, no môže ísť o prvý prípad, keď sa USA pokúsili svoje konanie odôvodniť spôsobom, ktorý je otvorene v rozpore so zásadami medzinárodného práva.
Prezident Trump a jeho najbližší vysokopostavení poradcovia namiesto toho pôsobia, akoby sa zámerne vyhlasovali za neviazaných medzinárodným právnym rámcom. Ten Spojené štáty samy pomáhali vytvoriť po druhej svetovej vojne.
Útok z 3. januára zároveň uzatvára mesiace smrteľných útokov USA na údajné drogové plavidlá v Karibiku a vo východnom Pacifiku. Amnesty International a mnohí právni experti tieto kroky odsúdili ako mimosúdne popravy. Od aktu agresie došlo prinajmenšom k jednému ďalšiemu útoku.
Posilňovanie americkej námornej prítomnosti v Karibiku a otvorene deklarovaný zámer použiť silu proti kriminálnym skupinám ešte viac rozmazali hranicu medzi presadzovaním práva a vojnou a prehĺbili obavy z regionálnej eskalácie.
Čo musí nasledovať – požiadavky na ochranu a spravodlivosť
Všetky štáty musia opätovne potvrdiť nadradenosť Charty OSN a globálny konsenzus o absolútnom zákaze použitia sily v medzinárodných vzťahoch. V multilaterálnych aj bilaterálnych formátoch musia vlády odmietnuť normalizáciu jednostranného použitia sily ako politického nástroja a postaviť do centra ochranu civilistov a ľudské práva.
„Dnešné ticho sa zajtra zmení na súhlas. Štáty musia tu a teraz jasne stanoviť hranice. Utrpenie ľudí poškodených nezákonným použitím sily a utrpenie ľudí, ktorých brutálne týrali vlastné orgány, si nekonkurujú. Jediná cesta, ktorá rešpektuje ich dôstojnosť, vedie cez právo: dodržiavať medzinárodné právo, chrániť civilistov, vyšetrovať porušenia a zabezpečiť spravodlivosť,“ uzavrela Agnès Callamard.
Spojené štáty musia ukončiť smrteľné útoky na údajné drogové plavidlá a akékoľvek ďalšie použitie sily alebo hrozby jej použitia voči Venezuele. Tam, kde existujú dôveryhodné dôkazy o úmrtiach civilistov alebo nezákonných zabitiach, musia orgány bezodkladne, nezávisle a nestranne viesť vyšetrovanie a zabezpečiť nápravu.
Tieto kroky sú nevyhnutné nielen z hľadiska medzinárodného práva, ale aj na obnovenie aspoň minimálnej dôvery, že civilisti nie sú len vyjednávacími figúrkami v geopolitickej hre.
Venezuelské orgány musia ukončiť zločiny proti ľudskosti. Musia zaručiť právo na život a prepustiť všetky osoby, ktoré zostávajú svojvoľne zadržiavané. Rovnako musia zastaviť nútené zmiznutia, mučenie a iné formy zlého zaobchádzania. Musia rozložiť provládne ozbrojené skupiny, ktoré sú tiež zodpovedné za závažné porušenia ľudských práv.
Zároveň musia zaručiť práva na slobodu prejavu, združovania, politickej účasti a pokojného zhromažďovania, a to aj zrušením zákonov označovaných ako „anti-NGO“ legislatíva.
Orgány musia ako celok demontovať politiku represie a zaviesť záruky neopakovania, počnúc posilnením nezávislosti súdnictva a ďalších štátnych inštitúcií. Páchatelia týchto činov musia niesť zodpovednosť a práva obetí na spravodlivosť, nápravu a záruky neopakovania musia byť plne naplnené. Nový kontext nesmie slúžiť ako zámienka na ďalšie upevňovanie represívneho aparátu.