Keď som sa dozvedel o všetkej tej práci, ktorú priatelia v Amnesty International robia pre tých, čo trpia politickou perzekúciou na celom svete, bol som hlboko dojatý Vašim súcitom i nezlomným odhodlaním. Nerád chválim a ani to veľmi neviem, takže dovoľte, aby som Vám namiesto toho rozpovedal príbeh: Keď som bol vo väzení zaobchádzali so mnou niekedy horšie, inokedy lepšie. Najprv som to nechápal. Potom som zistil, že tlak medzinárodného spoločenstva a rozličných vlád v tom hrá dôležitú úlohu. Ale niekedy sa situácia náhle zlepšila bez akéhokoľvek viditeľného dôvodu. A práve v takom období so mnou nadviazal rozhovor jeden dozorca, ktorý sa so mnou obyčajne vôbec nerozprával. Trochu sme debatovali a ja som sa ho potom veľmi nonšalantne spýtal: „Zdá sa, že mi v poslednej dobe chodí menej listov, čo?“ Dozorca sa na mňa pozrel a s úžasom povedal: „Menej? Starec, tebe chodí tak veľa listov!“ A len čo to dopovedal, uvedomil si, že povedal niečo, čo nemal a rýchlo odišiel z cely. Vtedy som si spomenul, ako mi v roku 1979 moja priateľka Marie Holzmanová rozprávala o práci Amnesty International, o tom, koľko ľudí celé roky v tichosti posiela listy za prepustenie väzňov svedomia. Duchovná inšpirácia, ktorú mi dalo toto poznanie vysoko prevýšila malé zlepšenie môjho životného štandardu vo väzení.