Viacerí mladí aktivisti boli vystavení útokom úradov, pričom u mnohých tieto útoky mali dozvuky na ich stredných a vysokých školách. Aj ďalší mladí protestujúci čelia hrozbe uväznenia za uplatňovanie svojho práva na zhromažďovanie sa. Sedemnásťročný Andrej Volobev a osemnásťročný Anton Lazarev, boli medzi skupinou ľudí, zadržaných a administratívne uväznených po mierovom pochode 17. októbra minulého roka. Tak ako proti mnohým členom opozície bolo aj proti mladým študentom použité obvinenie zo “zákerného chuligánstva“. Súd so zadržiava-nými mladistvými je očakávaný koncom februára.

Debata vychádzala zo správy predloženej spravodajcom Výboru pre politické udalosti, Wolfgangom Behrendtom. Správa odsudzuje prenasledovanie disidentov a zjavné “zmiznutia” politických oponentov a ľutuje, že Bielorusko je jediným európskym štátom vykonávajúcim trest smrti.

Bývalý predseda bieloruskej vlády Michail Čigir bol zadržaný len v dôsledku aktívnej účasti v bieloruskej opozícii a zámeru kandidovať na post prezidenta v neoficiálnych prezidentských voľbách v máji 1999. Amnesty International ho preto považuje za väzňa svedomia.

Ak sa táto bývalá sovietska republika, ktorá sa v roku 1991 osamostatnila niekedy ocitne v správach, vďačí za to spravidla svojmu prezidentovi Alexandrovi Grigorjevičovi Lukašenkovi. Napríklad vtedy, keď sa táto medzinárodne zaznávaná hlava štátu stretla s dolnosaským ministerským predsedom a kandidátom SPD na post kancelára Gerhardom Schröderom. Keď sa však Lukašenko neskôr odvážil vyhlásiť exteritoriálny priestor dvadsiatich dvoch rezidencií zahraničných ambasád za svoje osobné teritórium, postaral sa už o skutočnú senzáciu – jeho postup narazil v celom svete na odmietnutie a nepochopenie. Znovu zosilneli hlasy, ktoré v Lukašenkovi vidia “nevypočítateľného diktátora” a v Bielorusku “autoritatívny policajný štát, ktorý je na ceste späť k totalitnej vláde”. Jasne sa vyjadril aj Lukašenkov veľvyslanec v Bonne, Piotr Beliajev, ktorý svojho prezidenta označil za “idiota”.