TLAČOVÁ SPRÁVA O VÝROČNEJ SPRÁVE AMNESTY INTERNATIONAL
Utorok 28. marca 2023
Výročná správa Amnesty International za rok 2022 poukazuje na dvojaké štandardy, ktoré krajiny EÚ uplatňujú v prístupe k ľudským právam ľudí na úteku a ďalších zraniteľných skupín.
Rázna reakcia Západu na ruskú agresiu voči Ukrajine ostro kontrastuje s poľutovaniahodným nedostatkom zmysluplných opatrení v súvislosti s vážnym porušovaním práv zo strany niektorých spojencov EÚ a USA vrátane Izraela, Saudskej Arábie či Egypta, a tiež dlhodobým prístupom k ľuďom na úteku z iných krajín.
Nevyhnutnosť znížiť závislosť na ruskej rope a plyne viedla svetových lídrov k ignorovaniu klimatickej krízy. Namiesto urýchleného prechodu k udržateľným zdrojom sa rozhodli pre posilnenie našej závislosti na fosílnych palivách.
Pozitívne legislatívne zmeny v časti európskych krajín stále nedokázali prevážiť nad zlyhaniami pri ochrane ľudských práv vrátane práva na protest, útokmi na reprodukčné a sexuálne práva či systémovým rasizmom, homofóbiou a transfóbiou, ktoré sa na Slovensku tragicky prejavili pri streľbe pred bratislavským barom Tepláreň a v mnohých ďalších situáciách.
Európa v reakcii na ruskú inváziu na Ukrajinu prejavila bezostyšný rasizmus a dvojaké štandardy, ktoré dlhodobo uplatňuje v prístupe k ľudským právam
Ruská invázia na Ukrajinu viedla v roku 2022 k mnohým porušeniam ľudských práv, vojnovým zločinom aj globálnej energetickej a potravinovej kríze. Amnesty International považuje ruskú inváziu za zločin agresie a v roku 2022 pravidelne poukazovala na zodpovednosť ruských síl za vojnové zločiny a pravdepodobne, v niektorých prípadoch, aj za zločiny proti ľudskosti.
Avšak európske krajiny pri ráznej reakcii na ruskú agresiu a ohromnou mierou solidarity s ľuďmi na úteku zároveň naplno odhalili svoje pokrytectvo v prístupe k ľudských právam a následkom ozbrojených konfliktov na ľudí v iných častiach sveta. Mimoriadne oceňujeme zavedenie smernice o dočasnej ochrane pre ľudí na úteku z Ukrajiny, na druhej strane si musíme klásť otázku, prečo EÚ takúto smernicu neuplatňuje aj pri pomoci ľuďom na úteku z ostatných krajín. Ľudia z Afganistanu, Sýrie či Afriky, ktorí hľadajú útočisko v Európe, dlhodobo zažívajú rasizmus, mučenie a iné zlé zaobchádzanie, a jednotlivé krajiny sa ich snažia držať čo najďalej od európskych hraníc bez ochoty posudzovať ich individuálne prípady a aj za cenu ohrozenia ich životov.
Jedným z príkladov je brutálny zásah španielskych a marockých bezpečnostných zložiek na španielskych hraniciach v Melille, pri ktorom v júni minulého roka zahynulo 37 ľudí pôvodom zo subsaharskej Afriky a ďalších 77 je dodnes nezvestných. Dvadsaťdvaročný Zacharias z Čadu, ktorý útok zažil, uviedol, že marocké a španielske bezpečnostné zložky na nich hádzali plynové granáty a kamene a strieľali gumovými projektilmi. „Nič sme nevideli a ťažko sa nám dýchalo,“ dodáva.
Od začiatku vojny na Ukrajine 24. februára Slovensko prijalo viac ako 1 068 000 Ukrajiniek a Ukrajincov, ktorým poskytlo starostlivosť bezprostredne po príchode. Viac ako 104 000 z týchto ľudí požiadalo na Slovensku o dočasné útočisko. „Pozitívny postoj slovenských úradov a obyvateľstva k prijatiu ľudí na úteku z Ukrajiny je mimoriadne dôležitý a oceneniahodný, no ostro kontrastuje s nepriateľskými postojmi a migračnými politikami Slovenska voči ľuďom na úteku z iných krajín. Slovensko v nedávnej minulosti kontinuálne odmietalo európske politiky migrácie založené na solidarite a proporčnosti a udeľovalo iba niekoľko desiatok azylov ročne a ľudia migrujúci z mimoeurópskych krajín pravidelne čelili démonizácii aj zo strany politickej reprezentácie,“ uviedol riaditeľ Amnesty International Slovensko Rado Sloboda.
Štátne orgány svojvoľne zadržali, mučili a okamžite (často násilne) navrátili tisíce ľudí z Bulharska a Grécka do Turecka, z Turecka do Iránu a Sýrie, z Cypru do Libanonu, z Chorvátska do Bosny a Hercegoviny, z Maďarska do Srbska a z Lotyšska, Litvy a Poľska do Bieloruska. Ľudia, ktorí sa do Európy pokúšali preplaviť cez Stredozemné more, skončili v rukách líbyjskej pobrežnej stráže, ktorá ich aj vďaka financovaniu z EÚ svojvoľne zadržiavala v otrasných podmienkach a vystavovala mučeniu, sexuálnemu násiliu, vykorisťovaniu, núteným zmiznutiam a vo viacerých prípadoch došlo aj k nezákonným zabitiam. Európske krajiny zároveň kriminalizovali a šikanovali mimovládne organizácie prevádzkujúce záchranné lode a akcie.
Podľa Nilsa Muižnieksa, regionálneho riaditeľa Amnesty International pre Európu, európske krajiny „ukázali, že vedia, ako reagovať na príchod ľudí hľadajúcich medzinárodnú ochranu [tak ako v prípade ľudí na úteku z Ukrajiny]. Namiesto rasizmu, násilia, svojvoľného zadržiavania a nezákonných odsunov musí Európa prejaviť súcit, dodržiavať medzinárodné právo a budovať bezpečné cesty [pre všetkých ľudí na úteku].“
Bezohľadné potláčanie disentu ohrozuje občiansku spoločnosť
Viaceré európske krajiny vrátane Maďarska, Grécka, Srbska, Bosny a Hercegoviny, Turecka či Švédska svojvoľne obmedzovali právo na protest a zhromažďovanie. Neprimerané opatrenia zahŕňali zákaz spomienkových podujatí (na vojnu v Juhoslávii či obete zmiznutí v Turecku) a PRIDE pochodov, svojvoľné zatýkanie účastníkov a organizátoriek protestov, výpovede zo zamestnania či rozpúšťanie hnutí a organizácií, ako napríklad antifašistického združenia, propalestínskych kolektívov či environmentálneho združenia vo Francúzsku alebo platformy na obranu práv žien a jednej z hlavných opozičných strán v Turecku. Grécko a Taliansko aj naďalej prenasledovali organizácie a jednotlivcov, ktorí bránia práva ľudí na úteku, v Poľsku a Andorre úrady útočili na aktivistky za práva žien a reprodukčné práva.
V Španielsku, Poľsku či Grécku úrady neváhali na umlčanie a sledovanie novinárok a opozičných politikov využívať špionážny softvér a ďalšie moderné technológie. Srbská vláda sa pokúsila uľahčiť biometrický dohľad, vo Švajčiarsku bol predložený návrh zákona, ktorý by rozšíril právomoci spravodajských služieb, a v Írsku návrh zákona, ktorý by orgánom presadzovania práva umožnil používať technológie na rozpoznávanie tvárí. Turecký parlament schválil nový zákon o dezinformáciách a na západnom Balkáne štátne orgány obťažovali novinárky a novinárov, ktorí informovali o organizovanom zločine, korupcii či vojnových zločinoch. Rakúsko, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Grécko, Chorvátsko aj Slovinsko čoraz častejšie využívali strategické žaloby s cieľom odradiť verejnosť od participácie na rozhodovaní o spoločnosti (tzv. SLAPP) na umlčanie novinárok a environmentálnych aktivistov.
Na nedostatočnú ochranu práv opäť doplácajú najviac ženy a ďalšie zraniteľné skupiny, Slovensko nie je výnimkou
Boj za práva žien zaznamenal v minulom roku pokrok aj viaceré neúspechy. Rozhodnutie poľského ústavného súdu z októbra 2020 o protiústavnosti umelého prerušenia tehotenstva z dôvodu poškodenia plodu aj naďalej obmedzovalo reprodukčné práva žien v krajine. Justyna Wydrzyńska, spoluzakladateľka aktivistického kolektívu Aborcyjny Dream Team (ADT) a dula, ktorá sprevádza aj ľudí, ktorí chcú alebo potrebujú podstúpiť interrupciu, naďalej čelila žalobe za to, že pomohla inej žene získať interrupčné tabletky.
Dobré správy však prišli z Holandska, Nemecka a Španielska, kde začali odstraňovať obmedzenia v prístupe k bezpečným interrupciám. O možnosti legalizácie interrupcií v prípade ohrozenia života tehotnej osoby začali diskutovať dokonca aj na Malte, kde v súčasnosti nie je možné podstúpiť interrupciu za žiadnych okolností.
„Poslanci a poslankyne slovenského parlamentu v apríli predložili tri rôzne pozmeňujúce a doplňujúce návrhy s cieľom obmedziť reprodukčné práva. Cieľom jedného z nich bolo obmedziť takzvanú potratovú turistiku na Slovensko, a to aj napriek správam o rozšírenom sexuálnom násilí voči ukrajinským ženám, ktoré môžu po úteku z Ukrajiny potrebovať interrupciu. Toto bola v poradí už dvadsiata legislatívna iniciatíva s cieľom obmedziť prístup k bezpečným interrupciám za uplynulé dva roky. Tieto neúnavné snahy obmedziť reprodukčné práva žien na Slovensku ukazujú, aký selektívny prístup k ochrane ľudských práv vrátane práv žien a ľudí na úteku má časť slovenskej politickej reprezentácie,“ doplnil Sloboda.
V roku 2021 zverejnila organizácia Možnosť voľby výskumnú správu Skúsenosti žien s prístupom k interrupciám a antikoncepcii na Slovensku, ktorá obsahuje vyjadrenia respondentiek výskumu o prekážkach, s ktorými sa stretli v rámci prístupu k bezpečnej a legálnej interrupcii. Respondentky uviedli najmä nedostatočnú dostupnosť informácií o možnostiach umelého prerušenia tehotenstva a zariadeniach, ktoré ho vykonávajú, finančné prekážky, povinné čakacie doby a poučenia či prístup personálu poskytujúceho zdravotnícke služby spojené s výkonom interrupcie. Správa tiež popisuje nedostatky v prístupe k antikoncepcii a vzťah medzi nedostupnosťou antikoncepcie a počtom neželaných tehotenstiev. V roku 2022 neboli prijaté žiadne kroky smerom k sprístupneniu zdravotnej starostlivosti v oblasti reprodukčného a sexuálneho zdravia, a to ani napriek znepokojujúcim zisteniam zverejneným vo výskumnej správe Skúsenosti žien s prístupom k interrupciám a antikoncepcii na Slovensku.
V marci vyzvalo viac ako 60 miestnych a globálnych organizácií vrátane Amnesty International Európsku úniu, vlády štátov vrátane Slovenska a medzinárodné spoločenstvo na prijatie okamžitých, efektívnych a vzájomne zosúladených opatrení na ochranu ľudských práv vrátane sexuálnych a reprodukčných práv žien a dievčat a práv marginalizovaných skupín obyvateľstva zasiahnutých vojnou na Ukrajine.
Miera rodovo podmieneného násilia v Európe ostala naďalej vysoká, Belgicko, Fínsko a Španielsko sa však zaradili ku krajinám, ktorých zákonná definícia trestného činu znásilnenia je postavená na absencii súhlasu. Ukrajina a Spojené kráľovstvo ratifikovali Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a boji proti nim, nazývaný aj Istanbulský dohovor, a Európska komisia rokovala o prijatí smernice, ktorá by krajiny EÚ zaväzovala dohovor ratifikovať. Slovensko v roku 2022 nepodniklo kroky smerom k ratifikácii dohovoru.
Napriek oficiálnemu ospravedlneniu slovenskej vlády za ilegálne sterilizácie tisícok rómskych žien v rokoch 1966 – 2004 z konca roka 2021 nebol v roku 2022 prijatý žiadny efektívny kompenzačný mechanizmus pre zasiahnuté ženy.
V roku 2022 nebola prijatá ani nová definícia znásilnenia založená na absencii súhlasu. Platná definícia je nedostatočná, pretože kladie dôraz na prítomnosť fyzického násilia alebo jeho hrozby, pričom nezohľadňuje absenciu slobodného súhlasu, ako to vyžaduje medzinárodné právo a normy, s ktorými súhlasia aj odborníčky a odborníci v oblasti rodovo podmieneného násilia na Slovensku i v zahraničí. Medzinárodné ľudskoprávne normy nedefinujú sexuálne násilie na základe použitia alebo hrozby fyzického násilia, ale vychádzajú z narušenia telesnej autonómie človeka.
Zákonná definícia znásilnenia, ktorá kladie dôraz na prítomnosť fyzického násilia útočníka a aktívny odpor obete namiesto toho, aby sa zameriavala na slobodne vyjadrený súhlas so sexuálnymi aktivitami, sa odráža vo všeobecne nízkej miere nahlasovania trestných činov a zároveň udržiava nízke spoločenské povedomie o výskyte a okolnostiach sexuálneho násilia. Sexuálne násilie je pritom na Slovensku nebezpečne rozšíreným spoločenským fenoménom a priamo zasahuje a narúša desaťtisíce životov, predovšetkým žien a dievčat.
Rasizmus a diskriminácia sú naďalej na vzostupe – aj na Slovensku
Miera nahlásených trestných činov z nenávisti proti židovskej menšine dosiahla v Nemecku a Veľkej Británii rekordnú úroveň a viaceré krajiny vrátane Francúzska posilnili doterajšie alebo prijali nové opatrenia obmedzujúce práva moslimských žien.
Vďaka monitoringu v Belgicku, Švajčiarsku, Veľkej Británii a Nemecku Amnesty International zozbierala dôkazy o štrukturálnom rasizme voči ľuďom tmavej pleti a osobám afrického pôvodu. Rómovia a Rómky na Slovensku, v Albánsku, Chorvátsku, Kosove a Severnom Macedónsku čelili systémovej diskriminácii, segregácii vo vzdelávaní a boli častým terčom hanlivých prejavov politikov aj širokej verejnosti.
Väčšina rómskych detí na Slovensku sa vzdeláva v čisto rómskych školách a triedach alebo v špeciálnych školách a triedach, v dôsledku čoho sú odsúdené na nekvalitné vzdelávanie a nejasnú budúcnosť. Ani napriek pokračujúcemu konaniu Európskej komisie za porušenie smernice o rasovej rovnosti Slovensko do konca roka nepodniklo opatrenia, ktoré by mali za následok zníženie počtu rómskych detí vzdelávaných oddelene od svojich rovesníkov a rovesníčok. Štátna školská inšpekcia v Správe o stave a úrovni výchovy a vzdelávania v školskom roku 2021/22 informovala o závažných zisteniach týkajúcich sa segregácie rómskych detí v oddelených priestoroch a nesprávnej (účelovej) diagnostiky.
Slovenská vláda zároveň v roku 2022 nepodnikla žiadne razantné kroky smerom k zlepšeniu životných podmienok tisícov Rómov a Rómok žijúcich v neformálnych sídlach a segregovaných susedstvách naprieč Slovenskom. Podľa odporúčaní Výboru OSN na odstránenie rasovej diskriminácie Slovensko musí prijať opatrenia na zabezpečenie prístupu k primeranému bývaniu, zlepšenie životných podmienok Rómov a Rómok, ako aj na ukončenie rezidenčnej segregácie. Zároveň je potrebné predchádzať núteným vysťahovaniam, a to aj prostredníctvom legalizácie neformálnych sídel.
Európsky parlament v septembri zopakoval svoju výzvu členským štátom, aby predchádzali bezdomovectvu a riešili ho a venovali pozornosť vylúčeniu z bývania prostredníctvom dlhodobých riešení, ako sú primerané sociálne bývanie, programy cenovo dostupného nájomného bývania a cielené príspevky na bývanie, ktoré sú súčasťou integrovaných vnútroštátnych stratégií so zameraním na prístupy založené na bývaní ako priorite, čím sa zaručí účinný rovnaký prístup všetkých občanov a občianok k primeranému desegregovanému bývaniu a základným službám bez diskriminácie.
V júni 2022 zverejnil Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie o zmieri medzi Slovenskou republikou a obeťami policajného násilia, ku ktorému došlo počas razie v Moldave nad Bodvou 19. júna 2013, a vláda sa zaviazala zaplatiť finančnú kompenzáciu za „krivdu a utrpenie, ktoré obetiam a ich rodinám spôsobilo zdĺhavé hľadanie pravdy“. Napriek tomu, že sa vláda ospravedlnila, neprijala žiadne potrebné opatrenia, ktoré by riešili problémy, na ktoré poukázali Európsky súd pre ľudské práva, Výbor OSN na odstránenie rasovej diskriminácie aj mimovládne organizácie. Vyšetrovania týkajúce sa neprimeraného použitia policajnej sily sú stále nedostatočné, potenciálny rasový motív nie je preskúmaný.
Na Európskom súde pre ľudské práva čakali na rozhodnutie ďalšie prípady neprimeraného použitia policajnej sily, ktorých vyšetrovanie bolo slovenskou justíciou zastavené. Medzi najznámejšie patrí prípad Vrbnice z 2. apríla 2015 a Zborova z 16. apríla 2017. Zo zásahu v Zborove je dostupný aj videozáznam, na ktorom príslušníci policajného zboru bez zrejmej príčiny napádajú ľudí z rómskej komunity vrátane detí a ťažko chorých osôb. Počas policajnej razie vo Vrbnici príslušníci polície svojvoľne zbili 19 osôb.
Streľba pred Teplárňou nebola jediným útokom na práva a životy LGBTI+ ľudí
Súdy v Chorvátsku, Slovinsku a Lotyšsku potvrdili rovnosť LGBTI+ osôb v otázkach adopcií, manželstiev a právneho uznania párov rovnakého pohlavia. Španielsko prijalo prelomový zákon zjednodušujúci právnu tranzíciu.
Na druhej strane však práva LGBTI+ ľudí v Európe utrpeli viacero rán. Strelec, ktorý v Bratislave pred barom Tepláreň zavraždil Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha, pred útokom zverejnil na Twitteri manifest plný nenávisti k LGBTI+ ľuďom a k židovskej obci. Aktivisti a aktivistky za práva LGBTI+ ľudí v Čiernej Hore, Severnom Macedónsku a Poľsku čelili útokom aj vyhrážkam, aktivistky a aktivisti v Poľsku čelili strategickým žalobám s cieľom odradiť verejnosť od participácie na rozhodovaní o spoločnosti (SLAPP) a svojvoľnému zadržiavaniu, kým v Maďarsku prebehlo homofóbne a transfóbne referendum, ktoré bolo vďaka nedostatku platných hlasov vyhlásené za neplatné.
„Od vraždy pred Teplárňou nedošlo na Slovensku k prijatiu žiadnych opatrení ani politík, ktoré by LGBTI+ ľuďom zaručovali dodržiavanie ľudských práv, práve naopak – sme svedkami prejavov ešte intenzívnejšej démonizácie zo strany niektorých politikov a političiek. Slovensko v uplynulom roku neprijalo žiadne opatrenia smerujúce k legalizácii partnerských zväzkov párov rovnakého pohlavia. Návrh zákona, ktorý by priniesol niekoľko malých zlepšení do života párov rovnakého pohlavia, aj keď by zďaleka nedostačoval, podporilo len 50 poslancov a poslankýň. To všetko vo svetle stigmatizácie a dehumanizácie LGBTI+ ľudí zo strany štátnych predstaviteľov a predstaviteliek vysiela kvír ľuďom jasný odkaz, že na Slovensku nie sú žiaduci. My v Amnesty však tejto nenávisti hovoríme jasné ‚nie‘ a v boji za ľudské práva LGBTI+ ľudí budeme pokračovať, až kým budú práva všetkých z nás rešpektované a chránené,“ uviedol Rado Sloboda.
Ministerstvo zdravotníctva SR v apríli 2022 vydalo Odborné usmernenie Ministra zdravotníctva SR na zjednotenie postupov poskytovania zdravotnej starostlivosti ku zmene pohlavia pred vydaním lekárskeho posudku o zmene pohlavia osoby administratívne evidovaného v matrike. Amnesty International Slovensko tento počin považovala za dôležitý krok smerom k ochrane ľudských práv transrodových ľudí, no ministerstvu zdravotníctva adresovala niekoľko výhrad. Odborné usmernenie formalizuje medicínske postupy a vytvára doteraz absentujúci právny rámec na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v rámci medicínskej tranzície, ktorá je zo zákona predpokladom právnej tranzície. Podmienky, ktoré usmernenie stanovuje, pritom neobsahujú povinnosť sterilizácie a/alebo kastrácie. Po zverejnení usmernenia nasledovala vlna kritiky a stigmatizujúcich vyjadrení aj zo strany niektorých politikov a političiek. Ministerstvo zdravotníctva tento tlak neustálo a 18. mája pozastavilo platnosť usmernenia, a to napriek stanoviskám odbornej verejnosti a odborníkov a odborníčok z pomáhajúcich profesií.
V lete minulého roka došlo tiež k vypracovaniu Štandardného postupu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorý ďalej upravuje medicínske postupy pre zdravotný personál sprevádzajúci transrodových ľudí procesom medicínskej tranzície. Ministerstvo zdravotníctva do konca minulého roka neobnovilo platnosť odborného usmernenia ani neschválilo štandardný postup; transrodových a nebinárnych ľudí tak nechalo v právnom a medicínskom vákuu, z ktorého sa nemajú možnosť vymaniť.
Globálne opatrenia na zmiernenie a prevenciu následkov klimatickej krízy na ľudské práva boli aj v roku 2022 žalostne nedostatočné
Bezprecedentné letné horúčavy, ktoré na niektorých miestach po prvýkrát v histórii prekročili 40 °C, mnohým z nás pripomenuli naliehavú potrebu riešiť klimatickú krízu. Prístup svetových a lokálnych lídrov a líderiek však túto krízu nereflektoval. Potreba znížiť závislosť od ruskej ropy a plynu viedla k rozhodnutiu predĺžiť životnosť uhoľných a jadrových elektrární a dočasne znížiť dane na fosílne palivá.
„Klimatická kríza je jednou z najväčších hrozieb pre ľudstvo a ľudské práva. Vojna na Ukrajine a jej vplyv na dodávky a ceny energií by mali prinútiť politických lídrov a líderky urýchliť spravodlivý prechod na udržateľné zdroje. Namiesto toho sa obrátili k zvýšenej miere používania fosílnych palív, ktoré ďalej ohrozujú naše zdravie a právo na život,“ uviedol Nils Muižnieks.