Hovorme o právach žien v sexbiznise so Sabínou Brédovou a Kateřinou Šádkovou

Chceme žiť v spoločnosti, v ktorej nedochádza k znásilneniam a iným formám sexuálneho násilia. Chceme, aby to bola spoločnosť, kde každý človek plne chápe dôležitosť súhlasu pri akýchkoľvek sexuálnych aktivitách. Dosiahnuť takýto stav dokážeme iba vtedy, ak budeme hovoriť o sexe (so súhlasom). Musíme otvárať komplikované témy a ťažké konverzácie o rešpekte voči právam druhých, o telesnej autonómii aj rodovej rovnosti.

Súhlasíte?

Na začiatku kampane Hovorme o súhlase sme niekoľko takýchto rozhovorov absolvovali so zaujímavými hostkami, odborníčkami na tému sexuálneho násilia. Pôvodne sa uskutočnili formou videorozhovorov v živom prenose na Instagrame, teraz vám ich prinášame aj v písomnej podobe.

V našej sérii rozhovorov o súhlase sme nevynechali ani tému ľudí pracujúcich v sexbiznise. Sexuálne násilie je celospoločenský problém, ktorý sa v najväčšej miere týka žien a dievčat a pramení práve zo zažitých rodových stereotypov, škodlivých mýtov a predsudkov. Je preto ďalšou formou rodovej diskriminácie a porušovania práva žien na život bez násilia či zneužívania. Avšak aj pri sexuálnom násilí platí, že niektoré skupiny žien čelia zvýšenému riziku sexuálnych útokov alebo dlhodobého zneužívania. Jednou z týchto skupín sú ženy, ktoré pracujú v sexbiznise alebo poskytujú sexuálne služby.

Ženy konsenzuálne pracujúce v oblasti sexbiznisu a sexuálnych služieb sú v spoločnosti stigmatizované pre ich prácu, ktorá sa odohráva ilegálne alebo v tzv. šedej zóne ekonomiky. V dôsledku toho sú vytláčané na okraj spoločnosti, ich telá sú často považované za ľahko dostupný tovar a následne sú im upierané ich základné ľudské práva.

Aj sexuálna pracovníčka má právo na odmietnutie sexuálnych aktivít a právo svoj udelený súhlas kedykoľvek odvolať. Aj sexuálna pracovníčka si zaslúži rešpekt svojich zákazníkov i okolia a má právo na telesnú autonómiu. Aj sexuálna pracovníčka má právo na zdravotnú starostlivosť, sociálnu pomoc a prístup k spravodlivosti, ak zažila sexuálne násilie. Aj ženy pracujúce v sexbiznise a poskytovateľky sexuálnych služieb majú ľudské práva – a hoci sa ich rešpektovanie často môže javiť ako veľmi vzdialený cieľ, je to cieľ, ktorý raz musíme dosiahnuť.

Ako je to teda v realite, v živote sexuálnych pracovníčok? Kto sú vlastne tieto ženy a čím si pri výkone svojej profesie prechádzajú? Aké riziká zažívajú, čo sa týka sexuálneho násilia, a akú formu pomoci potrebujú? Ako sa na sexuálne pracovníčky pozerá spoločnosť a akú rolu v tom zohrávajú médiá? Ak bude zákon o znásilnení vychádzať z definície na základe absencie súhlasu, zmení sa tým niečo pre sexuálne pracovníčky?

Na tieto a ďalšie otázky sme hľadali odpovede s expertkami, ktoré s týmito ženami priamo pracujú a pomáhajú im – Sabínou Brédovou z občianskeho združenia Prima, ktorá sa venuje terénnej sociálnej práci (aj) s ľuďmi pracujúcimi v oblasti sexbiznisu a sexuálnych služieb v Bratislave, kde prevádzkujú niekoľko tzv. nízkoprahových centier, a Kateřinou Šádkovou z českej organizácie Rozkoš bez rizika, ktorá sa venuje podobnej terénnej sociálnej práci v Prahe. Obe organizácie sa venujú sociálnej práci v zmysle tzv. harm-reduction – zmierňovania nepriaznivých dôsledkov. Diskusiu dňa 2. 6. 2021 moderovala koordinátorka kampaní a aktivizmu Amnesty International Slovensko Alexandra Demetrianová.

V rámci kampane Hovorme o súhlase sme sa doteraz venovali mnohým pohľadom a aspektom témy sexualizovaného násilia. Chceli by sme dať priestor skupinám ľudí, ktoré môžeme považovať za zraniteľné alebo špecificky ohrozené sexualizovaným násilím. Preto sa dnes budeme rozprávať o ženách pracujúcich v sexbiznise, sexuálnych pracovníčkach.

Na úvod dám priestor vám, aby ste sa predstavili. Akú formu pomoci vy a vaše organizácie poskytujete ľuďom pracujúcim v sexbiznise? Čo je princíp harm-reduction?

Sabína: Moje meno je Sabína a pracujem v občianskom združení Prima. Prima funguje na Slovensku už 23 rokov a pracujeme na báze harm-reduction. Našou klientelou sú injekční užívatelia a užívateľky drog, ľudia z pouličného sexbiznisu a ľudia bez domova. Záber cieľovej skupiny je širší, keďže tieto problémy sú často vzájomne prepojené. Nejde teda o separátne cieľové skupiny. Našou prioritnou službou je program výmeny ihiel. To znamená, že zbierame použité injekčné striekačky a vydávame našim klientom nové, čo je princípom harm-reduction. Distribuujeme ďalší zdravotnícky materiál aj kondómy. Poskytujeme ošetrenie v teréne, testovanie na infekčné a sexuálne prenosné ochorenia, sociálne, psychologické a právne poradenstvo.

Kateřina: Ja už piaty rok pracujem v Rozkoši bez rizika. Našou cieľovou skupinou sú osoby poskytujúce platené sexuálne služby od 18 do 64 rokov. Nemáme takú širokú cieľovú skupinu, ako má Prima. Až do minulého roka sme sa zameriavali len na ženy. Po minulom roku došlo k rozšíreniu cieľovej skupiny o mužov a transrodové osoby. Pôsobíme v celej Českej republike okrem dvoch krajov, kde pôsobia naše spriatelené organizácie, ktoré robia podobnú prácu ako my. V ostatných krajoch pôsobíme my a zameriavame sa predovšetkým na sociálne a zdravotné služby. V rámci zdravotných služieb máme 4 dermatovenerologické ambulancie, v Prahe, Brne, Ostrave a Českých Budějoviaciach. Tam môžu naše klientky a klienti ísť na kompletné venerologické vyšetrenie.

V rámci sociálnych služieb máme registrované odborné sociálne poradenstvo a terénny program. V terénnom programe vyhľadávame a kontaktujeme všetky osoby poskytujúce sexuálne služby, nielen osoby, ktoré poskytujú pouličné sexuálne služby. Chodíme do klubov, aktívne vyhľadávame privátnu scénu. Tam sme klientkam a klientom schopní poskytnúť odborné sociálne poradenstvo aj zdravotné služby, keďže do terénu ide vždy sociálna pracovníčka a zdravotná sestra. Preto sme aj tam schopní pomocou rýchlotestov otestovať ľudí na HIV, syfilis a žltačku typu C.

V rámci odborného sociálneho poradenstva sa zameriavame predovšetkým na sociálno-právne otázky, ako napríklad nároky na získanie sociálnych dávok, pomáhame klientom a klientkam zorientovať sa v našom sociálnom systéme. Poskytujeme aj psychosociálne, finančné a dlhové poradenstvo, ktoré je v posledných rokoch na vzostupe. Občas riešime aj kariérové poradenstvo, keď napríklad klientka chce zo sexbiznisu vystúpiť, pričom poskytujeme aj právne poradenstvo a terapie.

Naším hlavným cieľom je harm-reduction. Smerom k našim klientkam a klientom sa o to usilujeme najmä tým, že chodíme do terénu a testujeme ich na pohlavne prenosné infekcie, poskytujeme im poradenstvo o bezpečnom sexe, prezervatívy a bezpečnostné pomôcky. Vedieme však aj osvetu smerom k verejnosti, testujeme verejnosť na HIV, poskytujeme poradenstvo a prostredníctvom sociálnych sietí sa verejnosti snažíme priblížiť našu cieľovú skupinu.

Keď sa rozprávame o ľuďoch pracujúcich v sexbiznise, nehovoríme o homogénnej skupine. Sú rôzne formy sexbiznisu, či už ide o pouličný sexbiznis, priváty a podobne. Kto sú vlastne ženy pracujúce v sexbiznise? Ako by sme ich mohli zadefinovať? Môžeme ich rozdeliť do nejakých skupín? Prípadne aké skupiny sexuálnych pracovníčok sú typické pre náš česko-slovenský priestor? Sabína, keď sa rozprávame o ženách pracujúcich v sexbiznise na Slovensku, o kom sa vlastne rozprávame?

Nedá sa povedať, že jeden konkrétny typ žien poskytuje sexuálne služby za peniaze. Môže to byť každá jedna žena, ktorú stretnete vonku a nepomyslíte si, že to je pracovníčka pouličného sexbiznisu.

Sabínou Brédová

Sabína: Ja to zvyknem charakterizovať tak, že je to bežná žena. Môže to byť matka, stará mama. Je to samoživiteľka, ktorá nemá k dispozícii iné prostriedky, ako uživiť deti. Je to obyčajná žena, ktorá sa možno zle zaľúbila do nesprávneho muža, ktorý ju využil a začal „predávať“. Môže to byť dievča, ktoré vlastná rodina predala, keď ešte nebolo plnoleté. Veľmi často sa stretávame s dievčatami, ktoré sú odchovankyne detských domovov a ktoré sa nemali na koho obrátiť potom, ako detský domov opustili. Je to skutočne obrovská typologická zmes žien a dievčat. Nedá sa povedať, že jeden konkrétny typ žien väčšinou skončí na ulici a poskytuje sexuálne služby za peniaze. Môže to byť každá jedna žena, ktorú stretnete vonku a nepomyslíte si, že to je pracovníčka pouličného sexbiznisu.

Kateřina: Ani ja si netrúfnem povedať, kto je žena pracujúca v sexbiznise, pretože to môže byť ktokoľvek z nás. Za tých 5 rokov, čo v Rozkoši pracujem, som sa stretla s nespočetným množstvom životných príbehov, dôvodov, prečo ženy do sexbiznisu vstúpili. Uvedomila som si, že to naozaj môže byť ktokoľvek. Môže to byť naša kamarátka, manželka, dcéra, priateľka, sestra. Aj dôvody vstupu do sexbiznisu sú rôzne. Mám aj klientky, ktoré napríklad majú rady sex. Je ich minimum oproti tým, ktoré do sexbiznisu vstúpia z dôvodu nepriaznivej sociálnej situácie, ale aj také klientky máme. V Prahe sa štatisticky stretávam väčšinou so ženami českej národnosti, je ich zhruba 75 %, priemerný vek býva 25 až 44 rokov. Klientky však trochu „starnú“, pred 5 rokmi bol priemerný vek 26 rokov, pričom teraz je to 35 rokov. Zvyšuje sa počet klientok, ktoré sú matkami. Sú to matky samoživiteľky, ale aj matky, ktoré majú partnera, ale ten vzťah úplne nefunguje.

Z nášho pohľadu v Amnesty International má každý a každá právo pracovať v konsenzuálnom sexbiznise. Ide nám o to, aby sme sa nepozerali na ženy v sexbiznise len ako na obete, ale ako na rovnocenné osoby, ktoré majú právo vybrať si svoju profesiu bez ohľadu na to, čo si o tej profesii myslíme. Z toho, čo hovoríte, sa mi však javí, že v česko-slovenskom priestore je len určitá časť žien, ktoré robia túto profesiu, lebo napríklad majú rady sex. Je to teda v našom regióne o tom, že socioekonomické prostredie, respektíve nedostatok prístupu k zdrojom potrebným na základné prežitie, tlačí ženy a dievčatá do toho, aby vyhľadávali prácu v sexbiznise? Zhodnotili by ste to takto?

Sabína: Určite áno. Socioekonomická situácia v našej krajine je s tým určite spojená. Zároveň však treba povedať, že tak, ako máme fenomén napríklad medzigeneračnej chudoby v rámci rodín, platí to aj pre našu klientelu, či už sú to užívatelia drog alebo ženy pracujúce v pouličnom sexbiznise. Sexbiznisom sa živila ich mama, možno aj stará mama, čiže vyrastajú v niečom, čo je pre ne bežné, normálne povolanie, ktorým sa dá uživiť. Na túto skupinu žien by som rada upozornila. Na to, že majú sťaženú možnosť domôcť sa svojich práv, dosiahnuť na nejaké služby alebo dostať sa k finančnému poradenstvu, respektíve že ich nízka finančná gramotnosť spôsobuje mnohé z týchto problémov vrátane toho že končia na ulici a zarábajú si sexbiznisom. Sociálne prostredie, nízka finančná gramotnosť a medzigeneračná patológia určite vedú k tomu, že mnohí ľudia sú dotlačení k práci v sexbiznise.

Kateřina: Dodala by som, že rešpektujeme sexuálnu prácu ako prácu, kým k tomu ženu nevedú iné okolnosti než jej slobodná voľba. Tým, že okrem Prahy dochádzam aj do iných regiónov, môžem konštatovať, že to, čo zažívam napríklad v Prahe, sa veľmi líši do toho, čo sa deje v pohraničných oblastiach. Čo sa týka situácie v pohraničných oblastiach, úplne súhlasím so Sabínou. V Prahe je to inak, aj keď sociálne nepriaznivú situáciu rieši asi 98 % našich klientok.

Rešpektujeme sexuálnu prácu ako prácu.

Kateřina Šádková

Som rada, Kateřina, že si povedala, že práca v sexbiznise je práca. Avšak vieme, že podľa zákona to práca nie je. To, či by malo byť poskytovanie sexuálnych služieb legalizované alebo regulované, je veľmi kontroverzná téma. Každá krajina k tomu pristupuje inak. Aké výzvy a problémy prináša ľuďom pracujúcim v sexbiznise to, že fungujú v šedej ekonomike, respektíve ich práca nie je legislatívne ošetrená?

Sabína: Základ je uvedomiť si, že ak by nebol dopyt, nebola by ponuka. Z tohto musíme vychádzať. Čo sa týka legislatívy upravujúcej sexbiznis, na Slovensku máme „vzduchoprázdno“ a obrovskú legislatívnu dieru. Bez ohľadu na to, či ide o pouličný, privátny alebo barový sexbiznis, naša legislatívna ho nijakým spôsobom neupravuje. Nejdem sa prikláňať ku konkrétnemu spôsobu, akým by to malo byť ošetrené, ale ak by to bolo akýmkoľvek spôsobom legislatívne upravené, bolo by ľahšie sa v tom zorientovať a klientkam adresnejšie pomôcť. Zároveň by bola v legislatíve zakotvená vymožiteľnosť ľudských práv, napríklad práva na zdravotnú starostlivosť, čo teraz vôbec nie je. Vzhľadom na to, že takáto legislatíva chýba, vzniká obrovské kvantum otázok.

Základným problémom je nedostupnosť zdravotnej starostlivosti. Naše klientky sú dlžníčkami na zdravotnom poistení a tým pádom majú právo len na nevyhnutnú, bezodkladnú zdravotnú starostlivosť v prípadoch priameho ohrozenia života. Sexbiznis sa samozrejme spája aj s otázkami ako nechcené tehotenstvo, čo nie je nijakým spôsobom vyriešené. Ak sa klientka rozhodne, že si dieťa nechá, ani to nenarodené dieťa nemá právo na zdravotnú starostlivosť. Žena nemá ani právo byť monitorovaná na gynekológii počas 9 mesiacov tehotenstva. Toto je základ, ktorý by naozaj mal byť legislatívne upravený odhliadnuc od toho, či by išlo o reguláciu sexbiznisu alebo nie. V krajinách, kde je sexbiznis regulovaný, ženy sa musia pravidelné hlásiť na lekárskych kontrolách či podstupovať testy na infekčné a sexuálne prenosné ochorenia. Toto všetko je otázkou verejného zdravia. Hlavným a primárnym cieľom práce OZ Prima, ako aj iných harm-reduction organizácií, je ochrana verejného zdravia.

Čo sa týka legislatívy upravujúcej sexbiznis, na Slovensku máme „vzduchoprázdno“ a obrovskú legislatívnu dieru. Bez ohľadu na to, či ide o pouličný, privátny alebo barový sexbiznis, naša legislatívna ho nijakým spôsobom neupravuje.

Sabína Brédová

Kateřina: V Česku je to veľmi podobné ako na Slovensku. Tiež sa pohybujeme v právnom vákuu. Mali by sme sa pýtať žien, ktoré v sexbiznise pracujú, čo potrebujú a čo chcú. Keď sme napríklad v Rozkoši robili krátke dotazníky, v odpovediach boli neskutočné rozdiely medzi klientkami, ktoré pôsobia na pouličnej scéne, a tými, ktoré pôsobia v klubovej scéne. Uchopiť to tak, aby sme väčšine vyšli v ústrety, bude strašne zložité. V tejto chvíli je však nešťastné najmä to, že žiadna legislatíva neexistuje. Napríklad v Českej republike obce môžu pristúpiť k záväzným vyhláškam, ktorými zakážu pouličný sexbiznis vo svojej obci. V takých situáciách sa stane to, že kým je dopyt, ženy budú svoje služby aj naďalej ponúkať, ale presunú sa napríklad na okraj obce, kde je oveľa vyššie riziko, že na nich bude páchané násilie. Akákoľvek kriminalizácia skrátka nie je cestou. S reguláciou sa tiež spájajú mnohé problémy. A je otázne, či sme na model dekriminalizácie vôbec pripravení.

Mali by sme sa pýtať žien, ktoré v sexbiznise pracujú, čo potrebujú a čo chcú.

Kateřina Šádková

K akým situáciám vedie toto právne vákuum pri interakciách s políciou?

Sabína: Je to veľmi individuálne. Rovnako, ako na pošte môžeme stretnúť pani, ktorá má dobrú alebo zlú náladu, je to viac-menej aj pri interakciách s políciou. Väčšinou ich zvyknú rozohnať, ale ženy sa často samy stiahnu z danej lokality, keď vidia policajné auto. Sú aj policajti, ktorí to takpovediac akceptujú, keďže vedia, že s tým nič neurobia, a nemajú potrebu tým pracovníčkam ubližovať. Sú však aj takí, ktorí to robia radi. Zoberú ženy do cely policajného zaistenia, tie si to tam odsedia, pričom veľakrát práve na polícii zažívajú ďalšie násilie. Často ide aj o sexuálne násilie, takže neraz zažívajú niečo traumatizujúce aj na policajnej stanici. Tým, že my robíme so ženami v pouličnom sexbiznise, ja viem hovoriť len za túto skupinu sexuálnych pracovníčok.

Kateřina: Ak je niekde v platnosti mestská vyhláška, klientky sa väčšinou po obci nepohybujú, ale sú niekde skryté tak, aby ich polícia nenašla. Sú však aj mestá, ktoré síce nemajú vyhlášky, ale ich politiky sú také, že polícia pristupuje k tomu, že klientkam dáva pokuty. Napríklad za to, že prešli na červenú, mali psa bez vôdzky alebo konzumovali alkohol na verejnosti. To sú dôvody, prečo idú klientky často do opozície, nesprávajú sa k polícii ako k autorite a potom dochádza k prvým potýčkam. V prípade, že je takáto žena potom napadnutá alebo zažije násilie, nemá chuť ten trestný čin hlásiť, pretože by pravdepodobne prišla tá istá hliadka, ktorá jej 2 hodiny predtým dala pokutu.

Prečo sú sexuálne pracovníčky rizikovou, zraniteľnou skupinou? K akým situáciám pri sexuálnej práci dochádza? S čím sa stretávajú ženy v sexbiznise?

Sabína: Pouličný sexbiznis v podstate nemá pravidlá. Naša klientka podstupuje určité riziko od momentu, keď k nastúpi svojmu klientovi do auta. Je to priestor, ktorý nie je nikým chránený ani monitorovaný. Sexuálna pracovníčka sa ocitá sama s klientom a nikdy nevie, do čoho ide, ocitá sa takpovediac v jeho moci. Stávajú sa aj extrémne situácie. To, že niekto pracuje v sexbiznise, neznamená, že sex musí prebehnúť vždy tak, ako si to klient predstavuje, alebo že je dovolené všetko. Pracovníčka je stále ľudská bytosť a „transakcia“ medzi ňou a klientom by mala prebehnúť na základe nejakej dohody. Často to tak nie je. Naše klientky sú neraz fyzicky napadnuté, zbité, ich klienti odídu bez zaplatenia, vyhodia ich niekde za hranicou mesta, poprípade republiky.

Mnohí z ich klientov sú muži, ktorí doma nemajú uspokojené svoje sexuálne túžby. Často ide o tvrdšie praktiky alebo niečo, čo ich vzrušuje počas pohlavného styku, a práve pouličné sexuálne pracovníčky sa stávajú osobami, pri ktorých si myslia, že si k nim môžu dovoliť všetko. Samozrejme, že to tak nie je. Klientky zažívajú násilie veľmi často, neraz sú to situácie, ktoré im ohrozujú život.

To, že niekto pracuje v sexbiznise, neznamená, že sex musí prebehnúť vždy tak, ako si to klient predstavuje, alebo že je dovolené všetko.

Sabína Brédová

Kateřina: Z toho, čo s nami klientky zdieľajú, mám občas pocit, že zákazníci netušia, že si kupujú službu, ktorú je žena ochotná poskytnúť, nekupujú si tú ženu. To je častá téma, ktorú s klientkami otvárame. Snažíme sa ich v podstate splnomocniť, aby ony určovali vopred pravidlá. To sa však týka najmä klubov a privátnej scény. Žiaľ, na pouličnej scéne sa o tomto nedá úplne hovoriť, aj keď sa tú tému snažíme otvárať. Sexuálne násilie, s ktorým sa klientky stretávajú, je práve to, čo je mimo dohody. Často ide o vynútenú sexuálnu praktiku, sex bez kondómu, to je v poslednej dobe čím ďalej, tým častejší problém. Aj kvôli pandémii, počas ktorej boli služby pozastavené alebo na istý čas úplne zamrzli, si zákazníci dovolia oveľa viac. Ďalej ide o sex pod hrozbou, znásilnenie.

Zákazníci niekedy netušia, že si kupujú službu, ktorú je žena ochotná poskytnúť, nekupujú si tú ženu.

Kateřina Šádková

Je sexuálne násilie niečo, s čím sa ženy pracujúce v pouličnom sexbiznise stretávajú „na dennom poriadku“? Respektíve, keď je žena v interakcii so svojím zákazníkom, očakáva do istej miery, že môže dôjsť k nejakej forme násilia? Alebo ide o niečo výnimočné?

Sabína: Je to veľmi časté. Ako spomínala Kateřina, sex bez kondómu je stále častejšou požiadavkou napriek tomu, že v tomto sú naše klientky omnoho zodpovednejšie než ich klienti. Klientky so sebou kondómy nosia vždy, aj keď nie mužské (externé), snažíme sa distribuovať im aspoň ženské (vnútorné) prezervatívy, pretože to je požiadavka klientov. K násiliu dochádza na častej báze, ale nedovolím si tvrdiť, že na dennej, keďže ani naše klientky si na ulici nezarobia každý deň.

Kateřina: Rozkoš robila na túto tému aj výskum, ktorý sa týkal všetkých sexuálnych pracovníčok. Zo žien, ktoré sa výskumu zúčastnili, sa 75 % stretlo s psychickým násilím. So sexuálnym násilím sa stretlo asi 55 % z nich. Ďalšie ženy sa stretli s ekonomickým a fyzickým násilím. S nejakou formou násilia sa stretlo asi 95 % našich klientok. Rozdiely odrážajú to, kde žena služby poskytuje. Na pouličnej scéne je násilie omnoho častejšie.

Keby žena v pouličnom sexbiznise chcela riešiť prípad znásilnenia alebo násilia, je to pre ňu možnosť? Vyhýbajú sa tieto ženy kontaktu s políciou a vyšetrovateľmi, respektíve konfrontácii so systémom, ktorý ich často stigmatizuje, viktimizuje, prípadne stávajú sa v ňom terčom násilia zo strany ľudí, ktorí by im mali pomôcť? Kam sa môžu obrátiť ženy pracujúce v pouličnom sexbiznise, keď sú znásilnené, zbité, vyvezené mimo republiku a podobne?

Sabína: Na políciu sa obrátiť môžu, to by bolo v poriadku. Povedzme si však na rovinu – keď žena, ktorá ani neposkytuje sexuálne služby, zažije traumu sexuálneho násilia a ide tento čin ohlásiť na políciu, koľkokrát sa tým činom niekto zaoberá? Koľkokrát je jej právo vymožiteľné? K tomu dochádza vo veľmi málo prípadoch. Ak tam navyše príde žena, ktorá poskytuje sex za peniaze, šanca na nejakú pomoc je úplne mizivá. Vo väčšine prípadov to klientky neriešia cez políciu. Vedia, že to nemá význam. Vedia, že sa tam stretnú s ďalším ponížením, traumou, psychickým, fyzickým aj sexuálnym násilím.

Kateřina: Ja súhlasím so Sabínou. Zároveň som sa v mojej praxi stretla aj s prípadmi, pri ktorých klientka pracujúca v pouličnom sexbiznise bola znásilnená, trestný čin bezprostredne potom nahlásila a prístup polície a zdravotníckeho personálu hodnotila veľmi pozitívne. Keď sme to potom spolu rozoberali, naozaj nebolo čo vytknúť. Našťastie mám takých prípadov viac. Nejde o veľké množstvo, ale asi päť takýchto prípadov som už zažila.

Zlom však, žiaľ, nastal, keď ma takáto klientka prizvala ako dôverníčku a k sekundárnej viktimizácii došlo počas súdneho pojednávania. Páchateľ dostal podmienku, pričom to bol trestný čin, ktorý bol jednoducho dokázateľný. Kriminálna polícia sa na mieste činu nachádzala bezprostredne po čine, klientka bola okamžite vyšetrená, bol zabezpečený biologický materiál páchateľa, klientka bola nafotená po čine aj opakovane po 3 dňoch, keď sa objavili všetky modriny. Napriek tomu páchateľ dostal podmienku s odôvodnením, že nikdy predtým nebol súdený.

To je vec, na ktorej sa v Česku skutočne musí zapracovať. Keď sa rozprávam s kolegyňami z iných organizácií, ktoré sa venujú sexuálnemu násiliu, hovoria mi, že je to úplne bežné. Až 50 % prípadov vo veci spáchania sexuálneho násilia končí podmienkou. V situáciách, keď má žena silu a je ochotná podať trestné oznámenie, a potom páchateľ s úsmevom na tvári odchádza zo súdneho pojednávania, sa aj my ako sociálne pracovníčky pýtame: „Prečo?“

Ak na políciu príde žena, ktorá poskytuje sex za peniaze, šanca na nejakú pomoc je úplne mizivá. Sexuálne násilie vo väčšine prípadov klientky neriešia cez políciu. Vedia, že to nemá význam. Vedia, že sa tam stretnú s ďalším ponížením, traumou, psychickým, fyzickým aj sexuálnym násilím.

Sabína Brédová

Vidíme teda, že aj keď je odhodlanie a pozitívna skúsenosť na úrovni polície a prokuratúry, tak na úrovni súdneho procesu to môže celé zlyhať na tom, ako máme postavené zákony o znásilnení. Dlhodobým cieľom kampane Hovorme o súhlase je podporiť zmenu legislatívy tak, aby zákony o znásilnení a sexuálnom násilí boli postavené na absencii súhlasu, nielen na použití násilia alebo hrozby násilia. V tomto sú si Česko a Slovensko veľmi podobné. Z 31 krajín, v ktorých Amnesty robila výskum o legislatíve, ktorá upravuje znásilnenie a sexuálne násilie, v súčasnosti len 12 uznáva, že sex bez súhlasu je znásilnenie. Myslíte si, že zmena legislatívy, ktorá by zakotvila, že ak osoba nedá súhlas so sexuálnou aktivitou, tak ide o znásilnenie, by pomohla ženám v sexbiznise?

Sabína: Áno, legislatíva je určite dôležitá, ale urobiť len nejaké kozmetické zmeny v zákone, pričom nebudú funkčné, nikomu nijak nepomôže. Čiže je dôležité, aby došlo k funkčnej zmene legislatívy. Je dôležité, aby to nebolo niečo, čo vyzerá pekne na papieri, ale v realite to nebude fungovať, pričom vymožiteľnosť práva žien pracujúcich v sexbiznise bude stále úplne nedostupná.

Kateřina: Ak by táto zmena zákona splnomocnila ženy zažívajúce násilie, aby boli bezprostredne po sexuálnom napadnutí ochotné ísť tento čin nahlásiť, tak je to dobre. Teraz totiž obeť musí dokazovať, čo sa jej stalo. Preto si myslím, že zmena zákona je nutnosť. U našich klientok väčšinou dôjde k dohode so zákazníkom pred poskytnutím služby. Zmena zákona tak, aby bol postavený na absencii súhlasu, by znamenala, že všetko, na čom sa sexuálna pracovníčka a zákazník nedohodli, by bolo nad rámec konsenzuálneho sexu. Tým pádom by to bolo pravdepodobne posudzované ako aktivita bez súhlasu. Neviem si predstaviť, že by to mohlo pomôcť klientkam na pouličnej scéne, ale minimálne pre ženy z inej scény by to mohlo byť prospešné. Možno by to pomohlo aj celkovo spoločnosti nastaviť naše zmýšľanie. Poďme tú tému otvoriť a poďme o tom hovoriť. Rozprávajme sa o tom, že ani naše klientky si za to nemôžu samy. Keď má žena krátku sukňu alebo keď sa živí sexbiznisom, neznamená to, že si za sexuálne násilie môže sama.

Až 50 % prípadov vo veci spáchania sexuálneho násilia v Českej republike končí podmienečným trestom.

Kateřina Šádková

Myslíš si, že by to nepomohlo ženám v pouličnom sexbiznise preto, že tieto ženy by nešli nežiaduce sexuálne praktiky alebo znásilnenie nahlásiť na polícii?

Kateřina: Ženy, s ktorými som sa stretla v rámci pouličného sexbiznisu, majú hranicu poskytovania sexuálnych služieb inde než ženy, ktoré pracujú na klubovej alebo privátnej scéne. Napríklad niektoré ženy z klubovej scény nie sú ochotné nechať si priplatiť za sex bez kondómu, pričom na pouličnej scéne je to takmer bežné. Takže nastaviť podmienky dohody by bolo veľmi komplexné.

Sabína: Súhlasím s Kateřinou, určite sú v tom veľké rozdiely. Mojou túžbou je raz posunúť našu prácu za hranice pouličného sexbiznisu smerom k privátnemu. Žiaľ, z kapacitných dôvodov to zatiaľ nie je možné, keďže na Slovensku máme len tri takéto organizácie, okrem nás ešte OZ Odyseus a Združenie Storm. Snažíme sa teda robiť, čo je v našich silách a možnostiach, ale ostáva to pre nás ďaleká méta. Navyše, od Nitry na východ takéto organizácie nepôsobia vôbec, akoby tam tento problém ani neexistoval.

Zmena zákona je len prvý krok. Za ním budú nasledovať roky ďalšieho scitlivovania, kultivovania a vzdelávania ľudí, ktorí pracujú v profesiách ako sú polícia, súdni znalci, prokuratúra, sudcovia a sudkyne. Ako si už, Kateřina, spomenula, bude treba pracovať aj na kultivácii celej spoločnosti. Nezáleží na dĺžke sukne ani na tom, či niekto pracuje v sexbiznise, keďže práve súhlas je tým kriticky dôležitým momentom, deliacou čiarou medzi sexom a znásilnením. Žiadne iné okolnosti nehrajú v tomto smere rolu.

Teraz sa chcem dostať k jednej téme, ktorú začali nazývať Kauza Panónska. Išlo o prepadnutie benzínovej pumpy v Bratislave, kde figurovala žena, ktorá nejakým spôsobom zakročila voči páchateľovi. Zakročila tak, že mu ponúkla služby, ktoré zrejme bežne ponúka v rámci svojej práce v sexbiznise. Bez toho, aby sme tieto okolnosti vedeli, sa toho chytili médiá a dokonca samotná polícia. Celý incident bol veľmi zľahčovaný a zosmiešňovaný. Žena, ktorá sa ocitla vo veľmi nebezpečnej situácii, bola vyhlasovaná za hrdinku, pretože zabránila úteku páchateľa. Prípadu sa dostala publicita aj za hranicami Slovenska a za hranicami Európy. Bol široko komentovaný ľuďmi na politických pozíciách a v pozíciách moci, od ktorých by človek očakával, že budú citlivejšie pristupovať k takýmto správam. Každopádne, výsledkom bolo, že si nikto neuvedomil, čo sa tam mohlo stať. Nikto si nechcel pripustiť, že tá žena sa mohla stať obeťou sexuálneho útoku. Chcela by som vám preto dať priestor, aby sme mohli prebrať, čo sa tam stalo, respektíve ako by sme mali k takýmto situáciám pristupovať a akú rolu v tom zohrávajú médiá?

Sabína: Toto je u nás v Prime veľmi citlivá téma. Čo sa týka médií, naozaj sme na toto veľmi citliví, pretože na Slovensku je otázka sexbiznisu nesmierne stigmatizovaná, ľudia nie sú ochotní pozrieť sa, čo je „za rohom“, respektíve čo sa tam môže skrývať.

Celá kauza z Panónskej bola veľmi ponižujúca. Je mi úprimne ľudsky ľúto, že nikto z dotyčných si neuvedomil, že to je žena, ktorá má pravdepodobne rodinu, priateľov, a ktorá tam zažila nejakú traumu. Nebola to zábava, výlet ani nič dobrovoľné. Bol to pre ňu traumatický zážitok. My sme o tom najprv nehovorili, ale aj jej meno bolo veľmi rýchlo zverejnené. Už sme sa raz aj vyjadrili, že Soňa je naša klientka, ale to neznamená, že ak je našou klientkou a poskytuje platené sexuálne služby, tak si o to kvázi „koledovala“, ako to v niektorých médiách písali. Neznamená to, že si za to mohla sama, alebo že to urobila s radosťou. Urobila to pre záchranu svojho života a je veľmi dôležité sa zamyslieť nad tým, aké smutné je, že toto musela urobiť pre záchranu svojho života.

Kam sme sa to ako spoločnosť dostali, keď nejaká žena musí podstúpiť „dobrovoľne nasilu“ sexuálne násilie len preto, aby sa zachránila? Naozaj žiadne z médií na to nereagovalo týmto spôsobom, čo mi je nesmierne ľúto. Reagovali na to jednotlivci, za čo im veľmi ďakujem. Boli to niektoré redaktorky a novinárky, ktoré sa venujú ženským právam, za to sme im veľmi vďační. Je potrebné o tejto téme hovoriť viac. My sa o to snažíme a máme aj rôzne celoslovenské kampane, ale toto je naozaj práca na dlhé roky.

Keď má žena krátku sukňu alebo keď sa živí sexbiznisom, neznamená to, že si za sexuálne násilie môže sama.

Kateřina Šádková

Kateřina, ako to rezonovalo u vás v Česku?

Kateřina: Žiaľ, veľmi rýchlo sa to k nám dostalo. Dala som si tú prácu a prezrela som internetové zdroje, pretože som dúfala, že niekde tá správa bude podaná aj inak. Nebolo to teda až tak, ako o tom hovorila Sabína, ale stigmatizácia tej ženy bola šialená. Videla som veľký rozdiel medzi tým, ako o tom hovorili verejnoprávne médiá, ktoré len v krátkosti informovali o tom, čo sa stalo, a nič viac k tomu nedodali, a tým, ako o tom hovorili komerčné médiá. V komerčných médiách som videla, že fascinovaný reportér stál priamo na mieste činu, pričom niektoré zábery boli skutočne natočené naživo. Do toho boli vložené prestrihy na ženské telo v spodnej bielizni. To utvára názor väčšinovej spoločnosti.

Nejde pritom len o túto kauzu. Ide o akýkoľvek článok o našich klientkach, ktorý vyjde v novinách. Vo chvíli, keď už do novín dajú stigmatizujúci obrázok, ako napríklad ženské telo, ktoré stojí pri aute v minisukni, tak to má inú silu, než keby tam bol iba nadpis článku a fotka redaktora. A to sa, žiaľ, nestáva, keďže také neutrálne fotky nepritiahnu pozornosť.

Sabína: Rada by som ešte doplnila, že slovenské médiá v poslednej dobe stále intenzívnejšie, ako na bežiacom páse, produkujú reportáže o ženách z pouličného sexbiznisu a o injekčných užívateľoch drog. Predávajú to ako obrovskú senzáciu. Tvárime sa, akoby šlo o fenomén, ktorý sa objavil teraz, pred týždňom, akoby to tu nebolo roky. Namiesto toho, aby poukazovali na to, čo k tomu ľudí vedie, robia z toho obrovskú senzáciu. Budem fabulovať: zábery z go-pro kamery, okolo ktorej svištia guľky, policajti utekajú do auta, nasadajú doň a šmykom sa dostávajú na ulicu, z ktorej vyháňajú ženy, ktoré pohoršujú majoritnú spoločnosť. Toto robia mienkotvorné médiá. Ja sa potom nečudujem, ako ľudia nahliadajú na tieto otázky. Mali by sme pristúpiť k spoločenskej zodpovednosti, aby sme sa na tieto témy pozerali v ich celom spektre, a nielen predávať ich ako senzáciu.

Čo by bol podľa vás dobrý začiatok pre médiá, ako by mali informovať o týchto témach? Ako by ste si to predstavovali? Čo by ste vnímali ako pozitívnu zmenu?

Kateřina: Osveta. Problém je to, že novinári chcú senzácie. My ako Rozkoš sa snažíme robiť osvetu smerom k verejnosti, polícii, snažíme sa s nimi viesť dialóg a hovoriť o našich klientkach. Domnievam sa, že našou úlohou je aj viesť osvetu smerom k médiám, pretože ak im my neposkytneme iný pohľad a iné cesty riešenia, tak to asi v tejto chvíli nikto neurobí.

Sabína: Práve tie reportérky a redaktorky, ktoré riešia tieto témy a majú záujem sa informovať, majú možnosť nám zavolať a opýtať sa nás, či by sme im mohli poskytnúť informácie alebo či by mohli ísť s nami do terénu. Stačí úprimný záujem robiť reportáže tak, aby boli tvrdenia v nich pravdivé. Nech reportáže nie sú robené „od stola“ tak, že o daných témach novinári a novinárky nič nevedia.

Redaktorky, ktoré boli s nami v teréne, boli na konci služby v úžase, že našou klientelou sú úplne normálni, obyčajní ľudia. Nejde z nich strach, nie sú pohoršujúci ani zastrašujúci. Sú to úplne obyčajní, bežní ľudia. Sú to bežné ženy, ktoré majú v kabelke 30 rúžov a riešia „babské kecy“. Sú to normálne, obyčajné, jednoduché ženy, ktoré sa veľakrát zaoberajú otázkami svojich detí a podobne. My v Prime sme otvorení každému jednému človeku, ktorý sa chce o tejto téme dozvedieť niečo viac.

Stačí úprimný záujem robiť reportáže tak, aby boli tvrdenia v nich pravdivé.

Sabína Brédová

Možno je dobrá rada pre novinárov a novinárky ísť cez organizácie, ktoré poskytujú tieto služby. Neraz som narazila na články, v ktorých sa na vlastnú päsť vybrali do oblasti, kde sú koncentrované ženy v pouličnom sexbiznise. Tým pádom napíšu o realite, ktorú vidia, ale nemajú vysvetlený kontext. Často je kľúčové, aby zaznelo vysvetlenie práve od organizácií ako sú vaše. Je to dôležité aj z hľadiska bezpečnosti, citlivosti a empatie voči týmto ženám, keďže do ich pracovného priestoru novinárka alebo novinár vstupuje, pričom tie ženy často nemajú kam „ujsť“, môžu cítiť nátlak a podobne. Odporučili by ste teda, aby išli cez organizácie a „nelovili“ ľudí pracujúcich v sexbiznise, ako to často vyzerá?

Sabína: Tak to aj je. Mnoho z rozhovorov na rôznych internetových portáloch je za 20 € a jednu čokoládu, doslova. Tie články nemajú absolútne žiadnu výpovednú hodnotu. Majú pútavý nadpis, zopár desivých faktov zo života týchto žien – a asi sa to niekomu dobre číta. Mne osobne určite nie. Sú to zaplatené články. Raz som dokonca klikla na jeden článok, kde si pani, ktorá ho písala, obliekla krátku minisukňu, postavila sa na Slovnaftskú a tam čakala niekoľko hodín a monitorovala okolie. Už len to, že toto spraví niekto, kto má teoreticky aj vysokoškolské vzdelanie, a má vnútornú potrebu si obliecť minisukňu a tak sa ísť postaviť na Slovnaftskú v Bratislave, je naozaj úbohé.

Kateřina, máš aj ty len negatívne skúsenosti, alebo je to u vás s médiami inak? Mení sa to? Obracajú sa na vás novinári a novinárky, že by chceli cez vás pokryť tému pouličného sexbiznisu?

Nemôžem to paušalizovať. Samozrejme, poznám svetlé výnimky. Niekoľko reportérov nás aj oslovilo a skutočne s nami spolupracovali. Ja osobne nemám, našťastie, skúsenosť ako Sabína. Ale neviem, či sa niečo podobné nemôže stať v inom českom regióne. Vieme, že niektorí reportéri sú schopní všetkého.

Na záver vám chcem dať priestor, aby ste tlmočili za vaše klientky a ženy v sexbiznise, čo by potrebovali. Na úrovni sociálnych služieb, polície, procesu spravodlivosti, ale aj zdravotníctva. Aké zmeny by sme mohli spraviť hneď, ktoré by týmto ľuďom výrazne pomohli v tom, čím prechádzajú v rámci stigmatizácie, diskriminácie a nežiadúcich javov, s ktorými sa stretávajú?

Sabína: Ja by som to veľmi jednoducho poňala a zhrnula do jedného slova: ľudskosť. Snívam o tom, že každý jeden z nás bude ľudský a bude k ženám pracujúcim v sexbiznise pristupovať ako k plnohodnotným osobám, ako k plnohodnotným partnerkám v rozhovore. Ak policajt, zdravotník, sudca, či ktokoľvek, kto sa s tou ženou stretne, bude mať tento prístup, môže jej do veľkej miery zmeniť život, či už v maličkostiach, alebo v jej ponímaní svojej vlastnej hodnoty. Mnohé z tých žien stratili sebahodnotu a lásku k sebe samým, ktorú voľakedy možno mali. Toto je úplný základ, ktorý môže urobiť každý jeden z nás a je zdarma. Ak by ho každý aplikoval, tak svet tých žien sa môže radikálne zmeniť.

Kateřina, ako to vnímaš ty? Čo by si želala ľuďom v sexbiznise?

Kateřina: Ja úplne súhlasím so Sabínou. Skutočne prijmime ľudí, ktorí sa týmto živia, rešpektujme ich prácu. Ak to urobí každý z nás, tak sa to pohne.

Snívam o tom, že každý jeden z nás bude ľudský a bude k ženám pracujúcim v sexbiznise pristupovať ako k plnohodnotným osobám.

Sabína Brédová

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som tiež chcela povzbudiť všetkých, aby sme boli ľudskí, citliví, aby sme si uvedomili, že práca v sexuálnych službách je práca, aj keď to tak nemusí byť stanovené v zákone. Ľudia pracujúci v sexbiznise sú v prvom rade ľudia, majú ľudské práva rovnako ako všetci ostatní. Treba byť citliví voči tomu, že práva sexuálnych pracovníčok a pracovníkov veľmi často nie sú napĺňané, často sa nevedia dopracovať k spravodlivosti a dokonca ani k základným veciam, ako je zdravotná starostlivosť.

Ešte raz vám obom veľmi pekne ďakujem, že ste prijali pozvanie a zdieľali ste s nami svoje skúsenosti a expertízu. Mnohé z toho sa počúvalo veľmi ťažko, ale ja si myslím, že tieto diskusie sú veľmi dôležité a dúfam, že v nich budeme pokračovať. Verím, že spoločnými silami normalizujeme prácu v sexuálnych službách tak, aby sa ľuďom, ktorí v nich pracujú, žilo lepšie.

.

.

.

Tento rozhovor je súčasťou série diskusií Hovorme o súhlase, ktorú vám prinášame aj vďaka podpore Active Citizens Fund – Slovakia. Záznam originálneho rozhovoru si môžete pozrieť na YouTube. Viac informácií o kampani Hovorme o súhlase a ďalšie rozhovory o téme sexuálneho násilia nájdete na stránke Hovorme o súhlase alebo na našich sociálnych sieťach.

Chcete sa dozvedieť viac o téme súhlasu a prevencie sexuálneho násilia alebo si prečítať či pozrieť aj ďalšie rozhovory o súhlase?


Prečítajte si ďalšie rozhovory zo série Hovorme o súhlase