Bývalý predseda bieloruskej vlády Michail Čigir bol zadržaný len v dôsledku aktívnej účasti v bieloruskej opozícii a zámeru kandidovať na post prezidenta v neoficiálnych prezidentských voľbách v máji 1999. Amnesty International ho preto považuje za väzňa svedomia.
V týždni okolo 22. októbra sa správy v masmédiách točili okolo Číny viac ako je zvykom. Vo Veľkej Británii v tom čase práve ukončil štátnu návštevu prezident ČĽR Ťiang Ce-min. Princ Charles pre nesúhlas s porušovaním ľudských práv bojkotoval štátny banket na čínskom veľvyslanectve, usporiadaný čínskym prezidentom na počesť britskej kráľovnej Alžbety. Premiér Tony Blair sa naopak snažil ochrániť čínskeho hosťa pred pokrikujúcimi demonštrantmi. Britská sekcia AI informovala, že britský premiér odmietol prevziať od čínskeho disidenta a bývalého väzňa svedomia Wei Jingshenga, britskej sekcie AI a organizácie Free Tibet list vyzývajúci k otvorenej diskusii s čínskym prezidentom o ľudských právach a Tibete. Zástancovia ľudských práv takmer hodinu stáli pred Downing Street, zatiaľ čo vo vnútri prebiehalo stretnutie čínskeho prezidenta a britského premiéra. Predstaviteľovi AI bolo povedané, že premiér list neprevezme, pretože pred budovou sú prítomné aj médiá…
Časť o Slovenskej republike (zahrňujúca obdobie roku 1998)
Časť o Slovenskej republike (zahrňujúca obdobie roku 1997)
Ráno 22. septembra 1998 bola Semira Adamu odvezená policajnou dodávkou z detenčného centra Steenokkerzeel, ktoré je v blízkosti letiska a kde bola Semira zadržiavaná od svojho príchodu v marci. Priviezli ju k lietadlu spoločnosti Sabena, ktorým mala odletieť naspäť do Toga (odkiaľ pôvodne v marci priletela). Podľa správ ju eskortovali jedenásti ozbrojení muži, a traja ju sprevádzali až do lietadla. Dvaja si ju usadili medzi seba, kým tretí celý postup filmoval videokamerou.
Ak sa táto bývalá sovietska republika, ktorá sa v roku 1991 osamostatnila niekedy ocitne v správach, vďačí za to spravidla svojmu prezidentovi Alexandrovi Grigorjevičovi Lukašenkovi. Napríklad vtedy, keď sa táto medzinárodne zaznávaná hlava štátu stretla s dolnosaským ministerským predsedom a kandidátom SPD na post kancelára Gerhardom Schröderom. Keď sa však Lukašenko neskôr odvážil vyhlásiť exteritoriálny priestor dvadsiatich dvoch rezidencií zahraničných ambasád za svoje osobné teritórium, postaral sa už o skutočnú senzáciu – jeho postup narazil v celom svete na odmietnutie a nepochopenie. Znovu zosilneli hlasy, ktoré v Lukašenkovi vidia “nevypočítateľného diktátora” a v Bielorusku “autoritatívny policajný štát, ktorý je na ceste späť k totalitnej vláde”. Jasne sa vyjadril aj Lukašenkov veľvyslanec v Bonne, Piotr Beliajev, ktorý svojho prezidenta označil za “idiota”.
Časť o Slovenskej republike (zahrňujúca obdobie roku 1996)
„Základ trvalého mieru v Bosne a Hercegovine nespočíva v infraštruktúre závodov a mostov a iných ekonomických potrieb, krajina ich mala pred piatimi rokmi a predsa to nezabránilo vypuknutiu vojny. Základom trvalého mieru je názorný rešpekt voči ľudským právam zo strany všetkých účastníkov konfliktu.“